Udieram ťa. Udriem ťa päsťou do tváre a pobozkám modrinu. Pohladkáš mi vlasy. Plačem. Udriem ťa znova. Pobozkáme sa. Dám ti facku. Sotím ťa na zem. Plačem. Priplazíš sa ku mne a objímeš ma. Mužský hlas má divný odtieň pri plači. Hrubé podtóny a tenké kvílenie.
"To bude dobré." hovoríš.
Klameš.
Vždy klameš v prognózach.
Zahryznem sa ti do zápästia. Najprv bolestne, potom jemne. Pridržiavam si ťa zubami, nech nikam neujdeš. Nech si... privlastnená.
Pustím ti zápästie z úst a kričím na teba. Neviem čo. Nie sú to slová, len vyčítavé tóny hlasu. Moja artikulácia je mŕtva lebo nie je čo povedať.
Ale...
si tam ešte vždy. A neviem ťa odohnať. A nechcem. Si zbitá a ja som znova netvor. Tento krát unikátny. Iný, ako pred tým. Asi nebezpečnejší, ako pred tým. Nemá ma kto držať na reťazi. Už ničomu neverím. Som príbeh, levitujúci vo vákuu. Neviem, čo vykonám. Ani ty nie si skutočná. Nie tam. Bijem vzduch a som v detskej izbe polozrúcaného domu. Za oknom sú divé psy a pozerajú. Zistia, že som jedným z nich, tak odídu. Nemajú ma prečo žrať. Nič nebolí viac, ako jazva, ktorá nie je, ale vnímaš ju. Je v mysli a len v mysli a je to tá najhoršia strata. Nikto nemôže prevádzať právo, ktoré sám nemá, ale... aspoň na chvíľu... právo bokom. Je to pravidlo, ktoré dáva limity rozumným ľuďom.
Len ja nie som človek.
A prestávam byť rozumný v hocijakom zmysle slova.
Keby ma teraz videl človek, asi ho podrežem.
Skontrolujem si nôž vo vrecku a paralyzátor. Oblečiem si sivý cestovný kabát, ktorý som spôsobne uložil na stoličku. Mesto je pár kilometrov vzdialené. Slnko zapadá priamo nad strechou zrúcaniny. Stojíš v rohu izby a neviem ti vysvetliť, aby si za mnou nešla. Realita je inde ako ty. Nie je žiaden objek... žiaden dôvod, aby si tam bola. Ale na druhej strane, nie je ani žiaden dôvod, prečo som tu ja. Keď sa pár metrov vzdialím od domu, tvoja polopriehľadná silueta vychádza z dverí.
Chcem ísť k tebe a udrieť ťa. Chcem ísť k tebe a pobozkať ťa. Chcem byť polopriehľadný. Len predstavou zrúcaniny a zaniknúť spolu s ňou. Si mojou predstavou. Som zrúcanina. Si tým, čím by som chcel byť.
Celý život som vedel, že ten okamih raz príde.
Som šialenec. Si moje šialenstvo. A akosi je to lepšie, ako iné reálne alternatívy.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sechs
5. 11.novembra 2012 22:06
páčilo sa mi. aj D. Lynchovi by sa istotne páčilo.
Napíš svoj komentár