"...Šťastný skafander"
"Šťastný skafander? Seriózne?"
"Áno, celkom seriózne.Šťastný skafander."
"No a... načo?"
Po miestnosti sa rozhostilo ticho. Dokonca ani decko neplakalo, a akosi zvedavejšie ako inokedy, pozeralo smerom k otcovi so zvláštnym odevom v ruke, slintajúc na vankúš.
Odev vyzeral ako drôtená košeľa... len s hadičkami a veľkým železným kotlom s tesnením na vrchu, pribitým na chrbte. Tu i tam visela packa zajaca na šnúrke, štvorlístok zaliatý v skle, na zadku podkovy, a dokonca malé zrkadielko. Keby drobec vedel čítať, vidí na zrkadielku napísané: Nagelaugove patnentované nerozbitné zrkadlo.
"Ako sa môžeš niečo také spýtať?" odvetí muž so zarazeným a mierne urazeným výrazom na tvári.
"Ja len, že na čo si minul všetky úspory."
"Žijeme blízko vchodu do dimenzie veľmi blbých dní..."
"Pretože si výhodne kúpil pozemok..."
"Ešte to bude zlatá baňa a neskáč mi do reči!"
"Hm..."
"Mienim organizovať expedície do dimenzie veľmi blbých dní! Vytvoril som prístroj, ktorý ťa bude imunizovať pred efektami dimenzie!"
"Expedície pre koho?"
"Turistov a dobrodruhov a bádateľov! Neboj Dorota! Budeme mať my ešte skvelé dni!"
"Celé dni sem nikto nechodí..."
"Tak si musíme urobiť reklamu! A to je..."
"Preto je v stodole vedľa kravy tá kopa čistých veľkoformátnych papierov?"
"Uhádla si!"
"Preto tam už nie sú prasatá, že?"
"Ver mi Dorotka!"
"Verím..." "...až do trpkého konca.", pomyslela si a zasnívala, čo by bolo, keby sa bola bývala vydala za Sundalíka Japravého... nie za podivína Nagelauga...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár