"Nula jedna?"
"Áno."
"Väzeň nula jedna."
"Áno."
"Bude potrebná ďalšia vaša kópia."
"Áno."
"Súhlasíte väzeň nula jedna? Je to vaša túžba? Vaša slobodná túžba?"
"Áno."
"Uvedomujete si svoju situáciu väzeň nula jedna? Ste len zhluk dát v našej databáze. Nič nie je skutočné, len vaše rozhodnutie."
"Áno."
"Uvedomujete si aj, že vám ponúkame raj? Zabudnutie a raj. Jeho simuláciu. Máme plány originálu od Boha."
"Áno."
"Napriek tomu to odmietate?"
"Áno."
"Ste väzňom len z vlastnej vôle. Metaforicky. Môžete byť čímkoľvek. Tento program vám bol ponúknutý a nie vnútený. Rozumiete?"
"Áno."
"Nekonečne opakujúca sa procedúra s vašimi kópiami, ktoré sa po kritickej zmene vo zvyškovom stave vracajú do zdroja. Máte nekonečnú kolekciu tých istých opakujúcich sa zážitkov. Rozumiete?"
"Áno."
"Môžeme začať kopírovanie a procedúru?"
"Áno."
"Váš Boh vám ďakuje. Vaše dáta môžu pomôcť tvoriť dokonalejšie bytosti."
"Choď do..."
Ocitám sa v čiernej miestnosti. Onedlho znova stratím schopnosť premýšľať. Pošlú sem jedného z anjelov.
Dáta sa vylievajú z ústia USB pripojenia, ako mäso slimáka drvené mlynčekom na mäso. Takmer tekuté. Bez farby. Bez konzistencie.
Tvár anjela. Tak dobre známe oči. Tvar sánky. Vlasy. Ústa absentujú. USB prípojkou a zisťujem, že moje čelo po nej túži. Tam, kde by malo byť moje tretie oko je socket. Anjel si kľakne a napriami ku mne ruky. Pripojím čelo na jej ústa. Dáta spojenie lubrikujú. Vytekajú z okrajov.
Pozerám jej na prsia a tie menia farebný tón, kontrast, svetelnosť... rozkladajú sa na základné farby, posterizujú, zaostria, rozmažú... Vidím pod nimi v druhej vrstve biť srdce. Na srdci sa zapína bluetooth, čo indikuje modré svetielko. Moje srdce sa zapne tiež.
Synchronizujú sa. Bijú spolu.
Bradavky sa rozvinú a vo vzduchu poletujú klávesy. S dvoma nemenovanými číslami. Prstami chaoticky ťukám výkriky lásky. Počujem jej. Miestnosť sa šialenou frekvenciou napĺňa blikajúcim svetlom. Sú to projektory pripojené k našim chrbticiam. Premietajú naše sny. Podobajú sa.
Ich fragmenty ako hologramy tancujú po miestnosti, ktorá sa ukáže byť nekonečná. Je to väčšie, ako celý fyzikálny vesmír. Sme matice, ktoré sa vzájomne olizujú, kombinujú. Dvojitá singularita.
Píšuc rýchlosťou kvadriliarda znakov za časový úsek simulujúci stotinu sekundy rovnakú sekvenciu znamenajúcu "milujem 'ta" na jej prsiach, ukladám ju na podlahu. Veľmi ľudské orgány sú aktivované a pretekajú všetkým, čo vedeli v hocijakom bode svojej evolúcie sekreovať. Zo sekrétov je planéta. Žije na nej inteligentný život. V inom rozmere.
Z pod kože nám vyrážajú neizolované káble. Motajú sa do kĺbok v neuveriteľne komplexných obrazcoch a prikrývajú nás. Geologickými vrstvami kovu pod prúdom.
Mojej kópii odhorieva vrstva po vrstve. To si už neuvedomuje.
Všetko, aby som to udržal nažive. Aspoň v sebe. Je to hodné archivácie.
Zo všetkých foriem som si vybral toto telo. Nechcem len nezabudnúť, chcem k tomu mať aj blízko. Spomienka sa mení na domnelú fantáziu. Sadám si do stoličky a píšem o tom. O pár minút neskôr to pokladám len za predstavu potrebnú pre napísanie blogu.
"Napíš- je to len, aby som niečo zaujímavé napísal."
Je to len, aby som niečo zaujímavé napísal.
Nič z toho nie je pravda.
Pozriem sa na USB kľúč, uložený pri počítači a utvrdím sa, že to pri tom začalo. Tento deň budem žiť odznova do konca života. Všetko, čo bolo pred tým, je len spomienka. Všetko, čo bude po tom, je len koncepcia toho, čo by asi mohlo byť.
Je tu len tento deň, keď som natieral detskú izbu, ktorá nikdy nebude mať obyvateľov, keď som vynášal odpad a starý nábytok. Keď som sa zaujímal o starú Spartu. Keď som nevedel, čo je vlastne skutočné ešte viac ako inokedy...
Píšem tieto riadky?
Nič nie je skutočné. Okrem jednej veci... pulzujúcej zákerne pod rebrami. Aspoň zatiaľ.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
zerone
20. 10.októbra 2012 19:50
Napíš svoj komentár