Prvý krát som pri ňom plakala zo smútku. Ako som to mohla dovoliť aby mi niekto tak zamotal hlavu? Ani neviem kde som zobrala toľko odvahy aby som mu napísala všetky moje názory. Horela som zlosťou. Dokonca až deň. To bolo najdlhšie čo som sa naňho hnevala. Potom mi však prišlo ľúto všetkého čo som napísala. Nedalo sa to vrátiť späť. Už nikdy to nebude ako predtým. Radšej mu nejdem písať určite sa na mňa hnevá. Je mi to tak veľmi ľúto. Nepochopí to. Vidí to inak ako ja a aj tak ho mám rada. Nedokážem sa hnevať na niekoho, koho mám rada. Keby som mu to tak mohla povedať, postaviť sa na špičky, dať mu pusu a povedať mu ako ma to mrzí. Dovolil by mi to? Asi nie. Všetko si to aj tak sama pokazím a nikdy sa nepoučím. On ma chápal, no teraz mi nerozumie, nerozumie čo sa mi deje. Čo ma to vôbec napadlo. Nikdy si to neodpustím ak sa so mnou prestane baviť. Možno je dobré, že som mu nepovedala čo cítim. Už by ma nebral ako keby to vedel. A vtedy ma to napadlo.... Páčim sa mu? Alebo nie. Čože?! To je teda super dilema achh. Úplne v pravý okamih ma napadne takáto hovadina. On určite niekde zúri a mňa trápi či sa mu páčim. Chýbalo mi, ako sme sa nasmiali na jednoduchom dialógu: "A ako sa má tvoja žena?..." "Moja žena?" "Ester"... Pri tomto som sa rozplakala. Spomienky naňho. A potom... jeho hlas. Padali mi slzy jedna po druhej. Nevedel to. Počúvala som ho. Bola som ticho. Zrazu zaznelo "Ďakujem". Jeho prosté ďakujem mi vyčarilo úsmev na tvári. V tú noc som v kľude zaspala. Prvý krát po tom, ako sme sa začali dohadovať. Bol to príjemný pocit, aj keď som vedela, že nič nie je vyriešené. Počula som ho. A to bolo presne to, čo som potrebovala.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
