Zobudila som sa do bežného rána. Slnko svietilo lúče ma šteklili po tvári tak, že ma donútili vstať z postele. Aj keď túto úlohu som vykonávala každé ráno, pravidelne ako hodinky, zdalo sa mi všetko úplne iné. Doma bolo záhadné ticho. Nepočula som z kuchyne búchajúce varešky a hrnce, ba dokonca ani hádajúcich sa rodičov. Cítila som sa moc temne. Mala som pocit že deň pred, som vlastne ani nežila akoby som ho celý prespala. Bolo to záhadné.
Ten pokoj v byte mi dokonca naháňal strach. Prehodila som cez seba starý ružový župan, ktorý som zdedila po starej mame. Najzaujímavejšie bolo na tom to, že som ten župan nevidela mnoho rokov. Sám od seba akoby len zmizol. Alebo som ho len tak niekam odložila a nevedela som kam. Je jasné, že môj mozog na veci ktoré pre mňa veľa znamenali, často zabúdal. Neviem prečo to tak bolo a ale bolo to tak vždy. Ale vtedy som sa nestarala o to, kde sa v mojej izbe vzal starý ružový župan. „Možno ho priniesli mimozemšťania ktorí ma chodia každú noc unášať .“ pomyslela som si a schuti som sa na tom usmiala. No keď som presnorila celý byt, moc mi do smiechu nebolo. Všade bolo absolútne dokonalé ticho. Úplne bez života.
„Čo sa deje? Čo sa stalo? Prečo ma nik nezobudil kde sú všetci?“ to boli otázky ktoré prúdili v mojej hlave ako špinavé prádlo v automatickej práčke.
Zvedavosť a strach ma donútili zisťovať ako sa veci majú. Potrebovala som sa uistiť že je všetko v poriadku. Rozbehal som sa naspäť do svojej izby. Ani som si nestihla uvedomiť, že asi prvý krát v živote som necítila to silné búšenie srdca v hrdle. Ale v tom zhone bolo všetko akoby tabu. Nič iné.
Moja izba bola zrazu úplné iná , akoby mala byť. Nemala som v nej nič absolútne nič. Ostala tam iba moja posteľ. A rozostlané periny.
„Je to len sen. Je to naozaj len sen musím sa zobudiť.“ Revala som do prázdna. Všetky moje veci. Počítač, gitara, knihy, všetky stupídne zbierky.... Zmizlo všetko. Ostala mi len prázdna izba prázdny byt. Cítila som sa tak strašne sama. Sama a a opustená vo veľkej hmle aj keď von svietilo slnko. Zavretá v izbe medzi štyrmi holými stenami.
„Haló. OK. Nachytali ste ma. Váš kanadský žartík vám naozaj vyšiel. Teraz vyskočte a povedzte mi, že som stupídna krava.“ Kričala som zasa do prázdna
„Ako ste to urobili? Kde ste?“ vedela som že ich to prestane baviť. Dúfala som. Štípala som sa d rúk. Vedela som že to nie je len sen. Cítila som svoj dych, cítila som bolesť pri každom štipnutí.
„Ja vám ukážem. Ukážem, že nie som až tak hlúpa. Je mi to jedno mám na sebe starý storočný župan. No a? myslíte si že sa v tom neukážem von? Ak vám ide len o to, idem to urobiť!“ nahnevane som zišla dole schodmi. Vystrčila som hlavu z vonkajších dverí poobzerala sa dookola a nebolo nikoho nikde. Bolo to naozaj veľmi čudné. Rozbehla som sa a zastavila som na strede cesty. Nebolo počuť ani štebot vtáčikov. Ani len hlásku, ani žiadny zvuk motora. Cítila som sa asi ako sa cítil Will Smith vo filme Ja Legenda. Nie necítila som sa tak on nebol sám on mal aspoň psa. Čím ďalej tým viac som dúfala že to všetko je len sen a a ja sa z neho raz zobudím.
Chodila som neustále dookola búchala som do všetkého čo som videla. Kričala aby sa mi konečne niekto ukázal na oči. Dokonca nepomáhalo ani vyhrážanie že sa dostanem na psychiatriu. Nepomáhalo absolútne nič.
V starom župane, s tenkou bielou pyžamovou blúzou a s plyšovými papučami som kráčala po asfaltke zo sklonenou hlavou zo slzami v očiach.
„Prečo ste mi to urobili? Ešte stále vás to baví? Mňa to už prestáva baviť vám stále niečo hovoriť do neznáma!“ s veľkou nádejou na odpoveď som neustále mrmrala nejaké otázky. Ticho ktoré rušili iba moje otázky do prázdna, ma privádzalo do šialenstva.
Ale vlastne prečo som sa dostala do tejto situácie. Keď konečne zo mňa opadli aspoň nejaké pochybnosti, že som stále v sne, začala som uvažovať prečo. Čo bolo včera? Prečo odišli moji rodičia? Prečo odišli bezo mňa? Prečo vlastne všetci odišli? Prečo odišli všetky zvieratá. Cítila som sa ako v americkom filme. Možno je to len nejaká reality show. To boli moje myšlienky. Nevedela som čo vlastne robím kam idem. Nevedela som absolútne nič. Teda jednu vec som mala potvrdenú. Na široko ďaleko som bola sama. Nemala som žiadnu spoločnosť. Žiadnu. Ani len živočíšnu. Nijakú hudbu. Jedným slovom NIČ.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
ja som tiez napisala 1.cast svojho dielka, s inym obsahom, podobne sa koncila.
Uz mam 2. cast, ale neviem, ci dokazem splodit knihu...
Drzím ti silno palceky