Zoescott: Work experience USA 2008 - cast 5 - moj dennicek alebo o tom ako ma to tu niekedy nenormalne vytaca

11. jún 2008 – streda – 1vý deň mimo domova – zostáva 103 dní do odchodu

Včera večer som skoro celý preplakala, a tak isto aj dnešné ráno. Vyrážame o siedmej, ja vstávam o piatej a nenormálne mi je smutno. Ja nechcem opustiť na takú dlhú dobu mojho Jurajka milovaného. Plakala som aj pri rozlúčke s Kačenou, babkou a Jankou. Ale dnes ráno to je najťažšie. Plačem aj celú cestu autom do Viedne, na letisku som sa od Jurka nechcela odtrhnúť, ani neviem ako som to vôbec dokázala. Nechápem to.

12. jún 2008 – utorok – 2hý deň mimo domova – zostáva 102 dní do odchodu

Do Minneapolisu sme prileteli s meškaním, pretože bola búrka a lietadlo nemohlo pristáť. Mne to ani nejako extra neprekážalo, lebo som aj tak celý posledný let z Chicaga do Minneapolisu prespala, už som bola totálka unavená. Pri pristávaní mi čuduj sa svetu nebolo zle, ale dýchať sa tam nedalo. Najprv sme s Dušanom utekali na wecko a potom sme si šli pre batožinu, pri ktorej nás už čakal Frank, manžel Patrície (sesternica mojej spolužiačky). Frank je sympoš, má veľké auto, bývajú asi 10-15 minút od letiska, takže sme boli rýchlo u nich. Majú krásny veľký dom, Dušan spal v obývačke na takej veľkej nafukovačke (odkaz pre Jurka: nevyfučala pod ním ako vtedy v Senici tvoja  a ja v hosťovskej izbe. No postarali sa o nás teda naozaj královsky, mali sme pripravené uteráciky, sprchovací gél, vonavku ... wow. No ja som si vytiahla svoje veci a dala si rýchlu sprchu a išla spať. Zobudila som sa o siedmej, ešte som hodinu ležala a nevedela som sa dostať z postele a potom nám Paťa pripravila raňajky, zobrala nás do Mall of America (wow, prvý deň v Amerike a hneď sa dostanem do Mall – veľký obchodný dom – totálne veľký). Nič sme nekúpili, iba sme pozerali, ale už viem na čo tam pôjdem :x dali sme si pizzu a Paťa nám kúpila obrovítánsku zmrzlinu, ktorá bola brutálne sladká a polovicu sme vyhodili lebo sme ju nevládali zjesť.

16. jún 2008 – pondelok – 6ty deň mimo domova – zostáva 98 dní do odchodu

Konečne som si vybavila to, že sa môžem presťahovať k Slovenkám. Pri tých dvoch Američankách to bolo hrozné, ani som nevedela o čom sa s nimi baviť, také to bolo divné. Keď som so Slovenkami, hneď sa cítim lepšie, ja na izbe sama a aj v ich prítomnosti. A konečne som sa vybalila, v kufri zostali už iba lieky, ktoré som si priniesla a tie sú vo veľmi ľahko prístupnom priečinku.

Kúpila som si za 10 dolárov a 65 centov telefónnu kartu, z ktorej mám volania na pevnú linku 6 hodín a 28 minút alebo na mobil 58 minút. Je to paráda, môžem telefonovať s Jurkom veľa veľa veľa veľa ... aj s Jankou aj babkou aj s každým, kto má pevnú linku.

Išli sme mini-busom do wall-martu. Nakúpili sme nejaké potraviny, dúfam, že nám nejakú tú chvíľku vydržia. A ešte som si kúpila americký telefón, je tam aj 35 dolárov kreditu, celé to aj s telefónom stálo 40 dolárov a jedna sms kamkoľvek stojí 15 centov čo je asi 3 koruny. Jurkovi aj tak píšem mmsky, v ktorých mu posielam aj fotky, lebo mmsky stoja 11 sk a dám do nich kopec textu a aj niekoľko fotiek a smska 165 znakov stojí 19 sk. No logika teda čistá. Ale mne to vyhovuje, Jurko a aj ostatní majú nejaké tie fotky, a môžem písať aj dlhšie texty.

Čo sa týka internetu, tak sú tu dva počítače na dve ubytovne (cca 100 ludí dokopy) a internet totálne brutálne pomalý. Je tu poradovník a funguje to asi tak, že prídeš, ak je náhodou net volný máte brutálne šťastie, a ak nie je, tak sa spýtaš, že kedy bude voľný, vrátnik ti povie čas a číslo počítača (teda buď 1 alebo 2) a potom máš 2é minút aby si si vybavil čo potrebuješ. Naposledy mi to jednu stránku načítavalo 15 minút, a keď som sa tam už konečne dostala, tak mi ďalší človek klopal na plece, že je jeho čas. Je to tu ako niekde v rozvojovej krajine, a nie v Amerike. Veď sú tu ľudia z celého sveta a potrebujú sa spojiť s domovom. Mne by ani nevadilo za ten net zaplatiť, keby som na ňom mohla byť dlhšie a išiel by normálne. Ach jaj.

Mala by som predstaviť trošku partiu, ktorá tu je:
Ja – teda Hanka, Hanička – predstavovať dúfam veľa netreba. Ale momentálne ma vystihuje hlavne to, že mi je nenormálne smutno za domovom. Všetci mi chýbajú. A všetko. Doma je naozaj najlepšie. Hlavne za tých ľudí, ktorích tam mám.
Dušan – môj spolužiak s ktorým som išla do Ameriky. Tesne pred odletom úspešne zložil štátnice, takže už je z neho Bacil.
Zuzka – našla som jej mail na stránke agentúry, cez ktorú sme sem išli. Oni prileteli pár dní po nás. Boli sme dohodnuté, že sa tu stretneme.
Majka – prišla spolu zo Zuzkou, je to taký smejo  obe sú z Blavy.
Pjotr – Peťo – je z Polska, býva s Dušanom, je vysoký a má 29 rokov.
David – pracuje s Majkou a Zuzkou na rajdách. Je z Ekvádoru, učíme ho slovenské slovíčka, celkom mu to ide hihi
Zuzka – druhá Zuzka, blondínka z Blavy, býva o tri izby ďalej. Robí na rajdách ale chce prejsť do vodného parku robiť life-guard
Janko – slová znova BA, robí na ubytovni na vrátnici, už je tu tretí rok lebo si tu našiel frajerku a tak sem chodí lebo sa tu stretávajú. No teda ja by som to určite tak dlho nevydržala, veď som zatiaľ preč iba pár dní a už šaliem a oni sa stretávajú v lete a na Vianoce a zvládajú to. Nechápem tomu, ale obdivujem. Ja by som asi stále len plakala.

22. jún 2008 – nedeľa – 12ty deň mimo domova – zostáva 92 dní do odchodu

Dnes som robila v Dino-giros. Najprv sa ma spýtala, či chcem zostať do záverečnej a potom ma o šiestej poslala domov. Ešteže Dušan skončil tak isto, išli sme spolu domov, aj Majka skončila tak nám bolo veselšie.

Dušan varil cestoviny, Janko bol na vrátnici, Zuzka 1 pracovala a Zuzka 2 varila praženicu. Potom nám Janko požičal svoj počítač s internetom a tak som Jurkovi poslala nejaké nové fotky, aby sa teškal poklad môj najväčší. On ich mal preposlať aj Janke a Kačene a tak ďalej. Všetkým komu chce.

Večer tu bol aj Peťo, aj Dušan, aj David. Bola sranda, pobavili sme sa. David vie super niektoré slovenské slovíčka, no najmä nadávky ale vie zopakovať všetko, a ešte má aj normálny prízvuk. Hihi ...

23. jún 2008 – pondelok - 13ty deň mimo domova – zostáva 91 dní do odchodu

Dnes mám od rána zlý deň. Som v depresii a stále plačem. Tak som ráno zavolala Jurkovi, no bola som ešte vo väčšej depke potom. Do roboty hnusného parku som išla na jedenástu, potešila som sa, že ma dali už pracovať inde, no moja radosť netrvala dlho. Pred druhou prišla supervizorka, že zatvárame a že môžem ísť domov. No ja by som rada išla domov keby to nebolo tak strašne daleko. Takže som dnes pracovala celé tri hodiny. Tak znova sa to posralo, dnes som pracovala iba tri hodiny. Ďalší dôvod na plač. Chudáčik Jurko, on si pri mne toho plaču teda vypočuje hojne. No tak som si ďalšie tri hodinky poplakala, z toho dve hodiny som telefonovala s Jurkom, potom zaspala, zobudila sa a znova plakala ... Snažila som sa spojazdniť internet, volala som na vraj bezplatné číslo ktoré mi bezplatne ztrhlo 3 doláre, no vzhľadom na to, že nemám Majkinu bankomatovú kartu, ktorá je potrebná na zaplatenie internetu som sa k po desiatich minútach hovoru k ničomu nedopátrala. Takže dnešné motto znie: „Fucking america.“

Je mi tu strašne ťažko, ďaleko od domova, od rodinky a od mojej lásočky. Keď som minulý týždeň pracovala aspoň mi tie dni rýchlejšie ubiehali no teraz ma čakajú dva dni volna a potom dva dni po sebe začínam až o štvrtej. Neviem čo len budem toľko robiť sama, unudím sa k smrti a dni mi pôjdu ešte pomalšie ako doteraz, a domov sa už asi nikdy nedostanem. Keby aspoň mal voľno Dušan vtedy kedy ja, no on má úplne iné dni. Je to tu všetko na ... .

Niekedy mávam také stavy, že stále len plačem a chcem ísť strašne, ale nenormálne strašne domov. Neviem, či to už niekto z vás zažil, keď človeku trhá srdce. Ach jaj, najradšej by som si hneď teraz prebookovala letenku, zbalila sa, objednala si taxik a zajtra letela domov. No to nemôžem môjmu Jurajkovi spraviť, on by sa na mňa strašne hneval a hanbil by sa za mňa, že som zbabelo utiekla. No mám 100 chutí to spraviť, lebo sa tu strašne trápim. Toto bude asi najhoršie leto v mojom živote, a pri akom-takom bdelom stave ma bude udržiavať jedine to, že každý večer prečiarknem číselko v diári, a budem sa tešiť na to, že znova je to o jeden deň menej a už sa blíži ten deň, kedy stadeto vypadnem, a už sa sem dúfam nikdy, nikdy nevrátim...

Strašne mi chýba môj Jurajko, keď si na neho spomeniem až mi srdce trhá, zle mi zostane. Asi pôjdem za Peťom (Peťo je z Polska, býva s Dušanom), ktorý tu vraj má kopec liekov, lebo jeho mama je sestrička, nech mi dá niečo na upokojenie, ak teda má, lebo ja mám pocit, že sa zbláznim. Ibalgin mi na toto nepomôže.

Denník

0 0 0 0 0

Komentuj

Work experience USA 2008 - cast 5 - moj dennicek alebo o tom ako ma to tu niekedy nenormalne vytaca

Komenty k blogu

Horúce!