Definícia
Slovník cudzích slov definuje empatiu ako: "vcítenie sa do pocitov iného človeka". Použil som túto definíciu, aby sme sa uzrozumeli na tom, o čom tu budem písať. Ako vraví nadpis, reč bude teda o schopnosti vcítiť sa do pocitov iného človeka.
Empatia je niečo, čo z nás robí ľudí. Neviem, či existuje iné zviera, ktoré sa dokáže vcítiť do kože ďalšieho zvieraťa, ale kým sa to nepotvrdí, ostávame jediným druhom na planéte my.
Keď ide o zvieraciu ríšu, pre mňa je empatia jedným z rozdielov medzi nami a úplnou divočinou.
Možno práve preto nedostatok empatie tak udiera do očí.
Na predstavenie problému si môžeme uviesť príklad dvoch extrémov. Na jednej bude stáť človek s absolútnym citom pre empatiu, môžme si predstaviť budhistického mnícha, ktorý by neublížil ani muche. Na druhej strane stojí masový vrah, ktorý má absolútny nedostatok empatie, a tak mu nerobí problém ubližovať každému okolo seba tým najkrutejším spôsobom.
My všetci ostatní sa pohybujeme v spektre medzi týmito dvoma extrémami. Otázka teraz stojí: "K akému z dvoch extrémov inklinujeme? Ďalšia otázka z toho vzišlá musí potom zákonite byť: "Prečo na tom záleží?"
Zodpovedajme si najskôr odpoveď na druhú otázku.
Prečo na tom záleží?
Bez dlhého vysvetľovania, schopnosť empatie je okrem už spomenutého zodpovedná aj za prežitie ľudstva. Bez empatie by sa jedinec staral len sám o seba a ruku na srdce, koľkí z nás by dokázali prežiť bez pomoci iných? Otázka nie je len rečnícka. Odpoveď je, že od narodenia, až do bodu, keď sa vie postarať kompletne sám o seba, by neprežil nikto. Nielen pomáhať, ale aj kooperovať s inými ľuďmi nám dáva schopnosť socializovania sa a tá prakticky bez empatie nemôže fungovať. Samozrejme, dnes sme už v bode, kedy si jedinec môže dovoliť stav absolútneho egoizmu, ale vo vývoji ľudstva je to len relatívne novodobý fenomén.
Druhý nemenej dôležitý dôvod, prečo na empatii záleží, je dôvod morálny. Či skutočne záleží na morálnych hodnotách, je znovu otázka svedomia, ale to už by sme sa dostali do bludného kruhu. Predpokladajme, že fungujúca spoločnosť potrebuje mať osvojené isté morálne zásady. Snaha o vytvorenie a dodržiavanie istých morálnych zásad sa vlastne predpokladala už u prvopočiatku spoločnosti ako takej.
Pokúsme sa teraz zodpovedať otázku druhú.
K akému z dvoch uvedených extrémov inklinuje naša spoločnosť?
Napriek tomu, že problémy sveta či ľudstva treba posudzovať globálne, zamerajme sa na chvíľu na spoločnosť, v ktorej sa pohybujeme my. Na spoločnosť slovenskú, demokratickú, európsku, vzdelanú, veriacu a technologicky pokročilú. Snáď nebude nikto pochybovať, že nám všetky tieto prívlastky právom patria...
Keď ide o posudzovanie jednotlivca, mieru empatie definuje okrem schopnosti samotnej aj jeho svedomie. Pokiaľ však hovoríme o spoločnosti viacerých jedincov, ťažko definovať mieru svedomia u skupiny. Psychológia davu totižto rozkladá povahové črty, či náznaky svedomia jednotlivých členov a dovoľuje nám bezostišne prejaviť svoje podvedomie.
Než sa dostaneme k odpovedi, treba z úvahy vyradiť ešte členov príbuzných spomenutých extrémov, ako sú členovia ortodoxných náboženských skupín, či na druhej strane ultrapravicoví sociopati a im podobní extrémisti. Dôvod prečo tak urobíme je prostý. Spoločnosť definuje väčšina. A žiadny extrém nespadá do väčšiny - inak by nebol definovaný ako extrém.
Medzi týmito dvoma skupinami existujeme my. Bežní ľudia, čo chodia každý deň do práce, niektorí si prácu nevedia nájsť, tí ďalši pracovať nemôžu, iní nechcú, ďalej sú tu mamičky na materskej dovolenke (jeden by si myslel, že musia automaticky spadať do jedného z horeuvedených extrémov) a v neposlednom rade ľudia, ktorí to už majú odpracované. Je nás veľa a sme všetkým čím môžeme byť. Sme učitelia, podnikatelia, lekári, robotníci, predavači aj administratívni pracovníci, kresťania aj ateisti, biely, hnedí či čierni, sme muži i ženy, sme Slováci.
Aké má teda slovenský národ svedomie?
Môžeme to vôbec zgeneralizovať?
Každý z nás má vytvorený názor na istú problematiku, a tak isto poznáme aj názor svojho okolia - za predpokladu, že so svojím okolím komunikujeme na témy, ktoré nás zaujímajú. Názor na väčšinu je teda v prvom rade tvorený vlastným okolím. Dnes ale žijeme v úžasnej dobe pokročilých technológií, ktoré svet zbližujú. Všetky tieto výdobytky techniky nám davájú možnosť spoznať názor iných ľudí. Cez články, diskusie, blogy, reakcie, "lajky a nejlajky", cez akékoľvek prostriedky, ktoré ľuďom umožňujú vyjadriť svoj názor. Ak by sme aj napriek tomu nemohli povahu národa generalizovať, môžme odhadnúť minimálne tendenciu, akou sa táto povaha uberá.
Ja však o tendencii hovoriť nebudem. Na základe vlastných skúseností a pozorovania vynesiem rozsudok a za ním si budem stáť:
Naša spoločnosť spadá do spektra s nízkou mierou empatie.
Bolo by lacné požiadať o dôkaz opaku, aj keď by to možno stačilo.
Dôkazom pre mňa sú reakcie pod článkami o ľuďoch, čo si empatiu nezaslúžia. Reakcie typu, že sú iní ľudia, ktorí by si empatiu zaslúžili viac, ako keby bola empatia niečo, čo sa dá vyčerpať. Reakcie ako, že istý človek si empatiu nezaslúži, pretože má konkrétnu farbu pleti, iné vierovyznanie, či politickú príslušnosť. Dôkazom sú pre mňa petície, či protestné akcie, ktorých nosnou myšlienkou je právo na empatiu niekomu zobrať. Dôkazom sú pre mňa ľudia, čo obídu človeka s epileptickým záchvatom, pretože môže byť opitý. Susedia, ktorí nepotrebujú vedieť kto ste, lebo veď ste cudzí ľudia a oni s vami nič nemajú. Ľudia, čo radšej prudko zrýchlia pred prechodom, ako by mali spomaliť, napriek tomu, že tým ohrozujú nielen iných, ale aj seba. Ľudia s týždňovým nákupom, čo sa príliš ponáhľajú a radšej nevidia, že za nimi stojí ujo s troma rožkami - čo ak by tie centy nevedel nájsť, ešte by museli čakať o minútu dlhšie.
Dôkazom sú pre mňa aj politici (už 25 rokov - toto je snáď jediný dôvod, ktorý zrejme nikto nespochybní a preto si dovolím vysloviť ho bez vysvetlenia); lekarí, ktorí vám naordinujú lieky bez vyšetrenia, či prehliadnu vašu diagnózu, lebo je im to vlastne jedno; sestričky čo kričia po starých ľuďoch, lebo si dovolia zašpiniť plachtu v nemocnici; úradníci, ktorí na vás kričia, že na vás nemajú čas; čašníčky, ktoré obťažuje, že ste sa prišli najesť; šoféri autobusov, ktorých vás neznášajú, pretože máte kočík a dieťa, či nebodaj palicu alebo invalidný vozík; remeselníci, ktorí prácu sfušujú, lebo veď vás už aj tak nikdy neuvidia a všetci tí, ktorí si nevedia predstaviť, ako by sa cítili, keby stáli v rovnakej situácii na opačnej strane brehu.
Príkladov by bolo mnoho.
Ja viem. Viem, že to negatívne viac bije do očí ako to pozitívne. Ale ruku na srdce, komu by stačili vlastné prsty, na spočítanie podobných skúseností?
Nechcem nad nami lámať palicu, sme predsa spoločnosť moderná, demokratická, európska, vzdelaná, veriaca a technologicky pokročilá. Sme spoločnosť slovenská. To predsa niečo znamená. No možno je práve teraz čas na trocha empatie. Ak nie čas, minimálne je teraz na to priestor. Nikomu nebudem vstupovať do svedomia a nebudem konkretizovať, kde a ako by mal túto schopnosť prejaviť. Buď ju máte, alebo ju nemáte. A ak ju máte, nerozlišujete.
Na záver vyslovím želanie, nech sme k sebe trochu viac empatickejší. Napriek "obrovskej obete" tým môžeme len a len získať.
epilóg
Ak sa vás tento blog dotkol: Vraj vy nie ste taký? Na to už ale potrebujete dôkaz. Nie pre mňa - ani pre nikoho iného. Potrebujete ho pre seba. Prečo je tomu tak zistíte, ak v sebe schopnosť empatie objavíte.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár