Ďalší sebaľútostný a sebaanalyzovací blog, akých je na Birdzi celá kopa

Normálne sa hanbím to sem napísať, ale možno práve toto mi pomôže... hanbiť sa sama pre sebou tak strašne, že sa konečne pozbieram. Nečítajte, ak nemáte radi špeciálne tento druh fňukania a pitvania seba. Mne by sa to tiež nechcelo čítať.
------------------------------------------------------------------------------------------------------
Umieram.

Nie fyzicky, ale niekde vnútri.
A nie je to nejaké dramatické umieranie plné vášní a emócii a bolesti. Proste prestávam existovať. Je to také zrýchlené starnutie, akoby už všetko bolo, už ma nič nečaká.
V budúcnosti nevidím žiaden svetlý bod, ku ktorému by som sa bola schopná dopracovať, najhoršie, že už nemám ani chuť sa niekam dopracovávať. Nemám pocit, že som schopná ráno vstať z postele a vykonávať nejakú zmysluplnú činnosť. Som schopná iba ísť na autopilota a zabíjať čas pozeraním béčkových filmov, ktoré som už aj tak raz (možno aj viacráz) videla, scrollovaním po stránkach, z ktorých aj tak nič nečítam, pozeraním si receptov, ktoré nikdy neurobím, iba čo si idem kvôli nim vziať niečo do chladničky. Niečo čo nevyžaduje priveľa rozumovej aktivity. Môj mozog sa mení na varenú zeleninu. Poriadne vyvarenú.

Už keď som prvýkrát čítala Janu Eyrovú, najviac ma upútal odsek, keď sa Helen Burnsová lúčila zo svetom.

"Umieram mladá, a tak sa vyhnem veľkému utrpeniu. Nemala som také vlastnosti a vlohy, aby som mohla vo svete niečo dosiahnuť. Bola by som sa stále dopúšťala chýb."

Nechystám sa umrieť. Netvrdím síce, že taká myšlienka neletela nikdy okolo, ale na to som príliš zbabelá. Nemohla by som to urobiť mojej mame, ani dedovi, ani A***.

Mám problém. A možno taký, že žiadny nemám. Ale takto sa predsa nedá existovať. Lenže keď niekomu poviem, že mám problém, tak sa na mňa pozrú, že čo zas vymýšľam, aký už len ja môžem mať za problém, len som lenivá. A potom si to začnem myslieť aj ja. Že preháňam, že beriem veci tragicky, že hľadám dôvod, na čo by som zvalila že sa mi nič nechce. Ale ľudia nechodia k doktorovi s tým, že sa im nič nechce.

Občas sa pokúsim urobiť niečo z toho, čo by som robiť mala. A prejdú 3 minúty a ja odrazu zistím, že som sa nejako teleportovala do kresla pred telku, že som nejako záhadne zrazu otvorila nejakú stránkuNaZabíjanieČasu a keď si toto všetko sama pred sebou zablokujem, zamknem, tak som schopná sa aj začať prechádzať po byte. Alebo pozerať z okna. A v mysli buď úplne nič alebo "aha, žeriav" alebo "ktovie odkiaľ je tento fľak na stene". Alebo sledujem životy úplne cudzích ľudí, ktorých som v živote nestretla. Čítam nezmyselné hádky vo fórach, komentároch, pozerám si svadobné fotky či fotky z dovoleniek ľudí čo nepoznám, prípadne sledujem ako sa má niekto koho síce poznám, ale jeho svet mi je na míle vzdialený a v súčasnosti už nemáme nič spoločné.

Potom začnem hľadať, kto za to môže. Môj otec, čo sa na mňa pred tromi rokmi vykašľal. Zbabelo sa ma vzdal kvôli svojej druhej rodine. Alebo som proste pre neho nebola tak dôležitá ako som si myslela. Však prvorodená dcéra, pche. Moja nevlastná sestra, ktorá má všetko na svete vrátane toho, čo si myslím, že malo byť moje. (S najväčšou pravdepodobnosťou nemá všetko na svete, ale keď od niekoho vidíte len pár fotiek do mesiaca na tej hnusnej FB-veci, kde ľudia vyzerajú tak dokonale, tak sa ľahko nahovára, že žije na váš úkor.) Alebo moja matka, pri ktorej mám pocit, že mi toho veľa obetovala a ja ju nesmiem sklamať, musím jej nejako splatiť všetko čo do mňa vložila. (Vrátane nezaplateného výživného od otca, pre ktoré som ju presviedčala, nech ho nedá na súd.) Moja bývalá triedna na základnej, ktorá bola strašná strašná strašná piča, ale akosi tiež do mňa vsugerovala, že musím v živote dosiahnuť niečo fakt obrovské (neviem presne čo) a keď tak nebude, tak som premrhala život, sklamala všetkých okolo a načo vlastne som. Obyčajný priemerný život sa pre mňa nepočíta. Škola, ktorú študujem a nezvládam a netuším či ju nezvládam a nebaví ma. A neviem či ma nebaví preto, že ju nezvládam, alebo ju nezvládam preto, že ma nebaví.

A po tomto všetkom obviním nakoniec seba. Že som neschopná a že som neschopná, len preto že som lenivá a že sa iba ľutujem. A potom sa nenávidím. Príšerne sa nenávidím. A potom začnem revať a nenávidím sa ešte viac. V prvom odseku som zrejme klamala, nejaké emócie tú predsa len sú.

Potom to už nezvládnem, všetky povinnosti a pocity presuniem na moje zajtrajšie ja, ja sa prepnem do módu zeleniny a odchádzam vegetovať niekam pred telku s nejakým bohovsky prínosným filmom v nedeľu poobede na Markíze. Alebo horšie, na Dome.

A ráno sa zobudím a zistím, že to zajtrajšie ja je už dnešné ja a všetko sa začne odznovu. Striedanie stavov obviňovania iných, nenávidenia seba a zeleninového stavu.

Prebohaživého, prosím, pomôžte mi niekto.

 Blog

14 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu