...Heroín...

Vtrhla do izby... Mylela som, že mi ide vynadať. Do mojej izby chodí iba keď mi chce vynadať. Ale tento krát som sa zmýlila.

Bola bledá. Na jej spotenej tvári boli prilepené jej čierne dlhé vlasy... V prvý moment som nevedela,čo sa deje. Spadla. Spadla na zem a jej dych pomaly slabol.
-Čo sa stalo?-pýtala som sa sama seba.
Ale nikto mi neodpovedal. Teda nikto a nič v mojom vnútri. Mala som strach ale nemohla som sa pohnúť. Sedela som ako prikovaná na mojom obľúbenom koberci.

Zrazu prudko vstala.Oči mala červené. Tvár bielu ako stena.Začala šalieť. Päsťou začala trieskať do dverí mojej skrine, až ich rozbila. Teraz som sa už zmohla aspoň na slabé:Čo sa ti stalo?
Nič lepšie ma nenapadlo. Rukou rozbila vázu v ktorej som mala 7 ruží. To bola moja obľúbená váza. Ale prestala som nad tým okamžite uvažovať, keď som zistila, že jej krváca ruka. Pribehol aj on.

Pribehol práve v okamžiku, kedy ma začala biť hlava nehlava a na plné hrdlo zároveň kričala,že ona to zvládne...
-Som predsa silná.Vždy som všetko zvládla sama. Aj toto. Už nechcem, aby mi všetci hovorili,čo mám robiť.Je to môj život a ja ho môžem aj hocikedy skončiť.-

Ešte som stále nevedela, čo sa s ňou deje. Ale Palo to vedel. Vytiahol niečo z vrecka. Bola to injekčná striekačka. Zľakla som sa. Nevedela som, že...

Pichol jej ju. A bol kľud. Zase raz bol kľud. Heroín. To bolo to, čo jej zničilo život. Ale ona neprestala. Nedokázala to. Mala až príliš rada ten pocit volnosti. Ten pocit keď okolo teba nie je nič, čo by ťa dokázalo trápiť. Až na...

...Heroín...

 Skutočný príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu