„teraz“
„ ešte trošku“
„teraz“
„ešte päť minút“
„čožeee ?... to malo byť päť minút.... sakra znovu som zaspal“
Vyskočil som z mojej nepohodlnej privátnej postele. Natiahol si roztrhané rifle, ktoré ešte stále zapáchali od cigaretového dymu. Rozhliadol som sa po bledomodrej izbe. Pozrel sa na hromadu vecí, pohádzaných po zemi. Snažil som sa v tej kope, už totálne špinavých vecí nájsť nejaké to čisté tričko.
„ To sa tu skutočne nenájde ani jedná čistá vec?“ zdesene som skričal na celý byt.
Peter, môj spolubývajúci sa na mňa neprebudene pozrel „ predsa je piatok,“ začul som z jeho postele.
„Piatok“ pomyslel som si.
To vysvetľuje tu kopu špinavých vecí. Keďže mi nezostával čas na rozhodnutie, medzi tričkom zo včera a z pred včera, tak som z úplného dna kopy schmatol fialové tričko, ktoré už ako - tak nesmrdelo.
„Do frasa kde je peňaženka!“ znovu som nervózne kričal po byte
„ V kuchyni na stole,“ ozval zaspatý hlas z Petrovej postele.
„Ešte kľúče a môžem ísť,“ vbehol som znovu do izby a snažil som sa ich nájsť.
Samozrejme ako vždy ležali len – tak hodené za posteľou. Schmatol som ich a vybehol zo svojho privátneho bytu, ktorý bol súčasťou veľkého rodinného domu. Keď som tak utekal dole schodmi, stále som si opakoval „posledný je zlomený, posledný je zlomený.“
„Búch – tresk,“ k*rva znovu som spadol.
Hrdinsky som sa snažil postaviť. Konečne som sa dostal na ulicu. Ako som tak prebehoval na druhú stranu ulice, snažil som sa rozpamätať, kadiaľ vedie najkratšia cesta k škole.
Zrazu som si spomenul, že na vedľajšej ulici je autobusová zastávka.
Pozrel som sa na hodinky „ za dve minúty odchádza.... hmm to stihnem,“ povedal som si a rozbehol som sa po úzkom chodníku, ktorý priamo viedol k autobusu číslo dvanásť. Keď som ho zrazu v diaľke zbadal ako prichádza. Snažil som sa utekať a kričať naňho zo všetkých svojich síl.
„ešte dva metre .... to stihnem“ stále som si opakoval.
A zrazu odišiel. Nechápavo som pozeral, ako autobus číslo dvanásť odchádza. Znovu som sa zahľadel na svoje hodinky a v mysli som stále tajne dúfal, že ten zápočet ešte stihnem. Ako som tak utekal cez park, konečne som zbadal tú veľkú hrôzostrašne zelenú budovu.
„ Ešte prejdem cez cestu a som tam,“ premýšľal som.
„Červená! Čože ? Od kedy tu máme semafor ?“ nechápavo som hľadel na sivý stĺp.
Tak som tam čakal kedy sa rozsvieti zelený panáčik, keď tu zrazu „ špléch,“ okolo mňa prefrčala plnou rýchlosťou červená Fábia. Pozrel som sa na svoje roztrhané rifle. Už neboli len roztrhané.
„ĎAKUJEM,“ zreval som na Fábiu, ktorú som už ani nevidel.
„ Konečne zelená“ prebehol som na druhú stranu. Za behu som sa snažil zo seba dostať zvyšky blata, ktoré ostali na mojich rifliach. Konečne som bol v budove. Rozbehol sa k výťahom a rozmýšľal na ktoré poschodie sa mám dostaviť.
„ Počkajte,“ zakričal som na ľudí vo výťahu.
Stihol som. Vo výťahu som sa len pozrel, či svieti štvrté poschodie na ktorom už pravdepodobne prebiehal môj zápočet .
„ Ešte jedno poschodie“ pozeral som sa na gombíky vo výťahu.
„ Štvrté.. Hurá..,“ vybehol som a utekal na koniec širokej chodby.
„ Ťuk – ťuk“ zaklopal som.
„Môžem?“ opýtal som sa neváhavo.
„ Á Jakub, tak vy si to môžete zopakovať nabudúce,“ z úsmevom na tvári na mňa hľadel môj profesor. Nechápavo som naňho pozrel. Po minúte mi došlo, že to skutočne myslel vážne. Ako som tak zatváral dvere a pomaly sa vracal k výťahom pomyslel som si: „ A ja tupec som ešte mohol spať.“
Venované Kubšimu ...... a na tie piváky som nezabudla
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár