Keď na mňa pozeráš, viem,že si vravíš asi-
mrzutá starena, nie veľmi múdra žena
neistých zvyklostí, čo hľadí neprítomne
sliny jej tečú z úst a ni nevšíma si..
Povedz,to myslíš si, to vidia tvoje oči?
Otvor ich, sestrička, veď na mňa pozeráš sa.
Poviem ti o sebe. Keď tu tak sedím, tichá
a dám sa nakŕmiť a krotko poslúchnem ťa,
som malé dievčatko, čo sedí s otcom, matkou,
bratmi a sestrami, a náš dom nehou dýcha.
Som tá, čo šestnásť má a na krídlach už vzlieta
a sníva o láske a vzdychá túžbou sladkou.
Nevesta v dvadsiatke- a srdce v hrudi búši,
spomínam na sľuby, čo dali sme si dvaja.
V dvadsiatich piatich sa popri mne tmolia deti,
a žijem pre domov a pre pokoj v ich duši,
a dúfam- pretrvá to, čo nás všetkých spája.
Tridsiatka na krku, už cítim, že čas letí,
a keď mám štyridsať, tak vyprevádzam synov,
no je tu so mnou muž a dbá, nech nie som smutná.
Päťdesiat mám a zas mám vnúčat izbu plnú,
synovia zahrnú ma láskou- trochu inou.
No môj muž zomiera a žiaľ ma celkom sputná,
dopredu pozerám, a tam sa mračná hrnú.
Spomínam na život- čas láskou naplnený
a moje vnúčatá už dospievajú zasa.
Nuž, dnes som starena. Beh prírody je tvrdý.
Je to jej hlúpy žart, že na bláznov nás mení,
telo sa rozpadá a mizne sila, krása,
kameň ma ťaží tam, kde srdce žilo v hrudi.
No v tele schátranom sa stále dievča skrýva,
strápené srdce sa aj teraz vzopne vo mne.
Spomínam na radosť, aj bolesť znova cítim,
zas všetkých prechádzam a je tu láska, živá,
roky, čo rýchlo šli a boli neoblomné,
a ja sa zmierujem s tou krátkou cestou žitím.
Tak otvor oči, sestrička, nech sa tvár stareny,
čo denne vídaš, mrzutú,
v nich na mňa premení.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár