This years love... nikdy na to nebudem moct zabudnut, jeden z najkuzelnejsich vecerov mojho zivota vtedy som zabudla... vtedy neexistovali starosti, len mlaky, utekanie, vtedy sme zili.... Zitie pre moment, to bolo ono, ak by som mala na dalsi den zomriet, ani okamih by som nelutovala.... Robili sme to, na co sme mali chut pamatas? mala som chut lezat? lahla som si! chceli sme bezat, tak sme bezali, skakali sme po mlakach, pospevovali sme si... Na plnu ulicu, nic sme neriesili, tak chcem zit! to je moj zivot! plast infantilnosti, okuliare objektivity, slnecne neviditelnosti... nevnimat svet tych, ktory hladaju stale v niecom problemy, robia problemy z blbosti, a potom sa hadaju, kricia a nariekaju... A trapia. NIE! tak nezijeme. Podme prec, podme prec... Dospeli su len deti, obleceni v dospelych satoch, su ako na maskarnom plese, hraju sa na nieco, a pritom stale len hladaju problemy, su priam masochisticki, hladia na vsetko tak, aby nasli dalsie a dalsie problemy... a o com to je? Pozerat sa, ze budem mokra? alebo skakat a uzivat si kazdy moment svojho zivota? Trapit sa koli niecomu? alebo zobrat sa ist za tym, za cim chcem? Pozerat sa na bolest a plakat, alebo zmierit sa s nou, nasadit si okuliare neviditelnosti a ist prec, utiect, ako dieta, nic neriesit, spievat si, pit kakao, byt bezstarostni a potom s rukami vo vreckach si pospevovat svoju infantilnu piesen, nech sa na mna pozeraju ako na blazna, bars aj na blazna! ale aspon nie sme suchari a zijeme kazdym okamihom... A potom, zomriet v 75-tke pri paragladingu, a potom si poviem, ze moj zivot stal naozaj za to Nezomriem ako iní, v posteli, aby ostatní plakali a ja tiez, lutovat... nie. Takou smrtou by som im zanechala este vacsi odkaz, akokeby si vytesam na pomnik "vy . odpocivajte v pokoji" ... Infantilnost, to je ako kondom na smutok, fef... Minule leto, vzdy ked mi bolo zle, dala som si slnecne okuliare, a sama so sebou som sa hrala na to, ze som neviditelna len som sa tak prechadzala po uliciach a pozorovala ludi, a nikto z nich ma nemal ani sancu vidiet, lebo som bola neviditelna... Je mi z toho aj smutno... Lebo v poslednom case mam coraz viac pocit, ze ani nemusim mat okuliare neviditelnosti, a aj tak si ma ludia nevsimaju... A nielen mna! Pozriem sa okolo, a vidim len ponahlajucich sa, chodiacich kazdy den okolo tych istych miest, a kazdy den prehliadajucich vsetko okolo nich... Nechcem takto dopadnut, fef.
Dakujem. Lubim ta.
sez
A odvtedy prešiel rok, a my sme sa tak zmenili...
ty piješ kakao, ja mám rada kávu
ľúbim ťa, ty ľúbiš iných
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár