To zvláštne ticho. Keď sa ráno zobudíš, keď vstávaš, keď raňajkuješ, užívaš si svoj voľný čas, ideš do postele. A stále tu je ticho. Čím je spôsobené?                                                                   Som tu len ja. Sama. Tieto myšlienky sa mi víria v hlave a častokrát mi nedajú spávať. Je tu so mnou ešte niekto?  Neexistuje nikto, kto by ma dokázal akokoľvek povzbudiť, pomôcť mi alebo rozveseliť ma. Stačilo by tak málo. Jeden úsmev, objatie, pohladenie. Blízkosť milovanej osoby. Kde sú všetci? Zrazu nikomu nechýbam. Nikto sa nepotrebuje opýtať ma, ako sa cítim, čo mám nové a podobne. Úplne sama. Ako dlho je človek vlastne schopný vytrpieť samotu, ktorá ho tak ubíja a ničí?    Som si istá, že to čo najviac v živote potrebujem je mať pri sebe aspoň jedného človeka, ktorý mi bude dávať pocit, že mu na mne záleží. Taký, ktorý ma rozosmeje a bude sa smiať so mnou. Je to tak. Kde sa stratili tí, ktorým sme stále pomáhali? Už tu nie sú. Nepotrebujú nás, lebo sa cítia šťastne, nemajú problémy, majú pri sebe lepšiu spoločnosť.                                                                          Nedajme sa využívať ľuďmi, ktorým úplne nedôverujeme. Človek potrebuje mať pri sebe pravých priateľov. Ľudí, ktorí ho naozaj nikdy nesklamú. Pretože bez takých priateľov, ostane sám. V tom tichu, ktoré ma sprevádza takmer celý život. To ticho, ktoré tak nenávidím a kvôli ktorému tak trpím. Bez lásky, bez priateľstva, bez šťastia. 

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
verdamt  21. 4. 2017 03:44
Ticho je dar.
Napíš svoj komentár