Spolu sediaca sa mi odzdravila a hneď začala o niečom vrúcne rozprávať. Ešte som ju poriadne nevnímala, ale dôležité body som ako-tak započula. Chcela ísť večer s Emily, Moly, Joshom, Tomim a Danielom do cintorína.
„Bude pecka! Však pôjdeš?“ spýtala sa ma nadšene.
„Hmm. Ešte raz. Načo?“ uškrnula som sa a ona prevrátila očami.
„Dobre. Ale v skratke. Seansa, cintorín. A keď sa neobjavia duchovia, tak alkohol a cigarety. Chápeš?“ usmiala sa a čakala na odpoveď.
„Seansa? Nie! Do toho nejdem. Sorry En, ale to je podľa mňa až príliš. A ešte k tomu na cintoríne.“ Až ma striaslo z toho, čo vlastne idú robiť. Nerada sa zahrávam s takými vecami, pretože na to verím. Raz v tábore sme vyvolávali, síce sme nemali ani len sviečky, ale i tak sme sa báli. Samozrejme, že sa nič nestalo, čo sme veľmi rady.
„Prečo? Veď o nič nejde. Kúsok sa zabavíme a spoznáme minulosť neznámych ľudí.“ A začala sa smiať sama na sebe, čo vlastne povedala.
„O koľkej tam chcete ísť?“
„Dačo po zotmení. Okolo siedmej. Takže ideš?“
„Fuuu, neviem. Porozmýšľam, ale viac ku nie.“ A týmto táto téma končila. Začali sme sa rozprávať o rôznych veciach- čo je nové, ako s chalanmi, proste babské reči. Keď som prišla domov, ešte stále som uvažovala, či mi to za to stojí. Vzala som do úvahy veľa vecí. Keď tá seansa nevydá, tak sa budem smiať na opitých ľuďoch a popri tom baliť Tomiho. Nesmierne sa mi páči. A pokiaľ vydá ... budeme viacerí, nemalo by sa nám nič stať. Len sa bojím toho, že ma to bude prenasledovať až domov.
Niečo pred siedmou mi volala En.
„Kim, tak čo ideš?“
„Dobre, ale ... sľúb mi, že nebudeš veľa piť.“ Začali sme sa smiať. Obom nám bolo jasné, že bude.
„A ty mne zase, že nebudeš húliť.“ Smiali sme sa, čo bolo super, aspoň som sa presvedčila, že to, čo práve idem robiť, nie je chyba, ale druh zábavy.
„Čakám ťa pred domom.“ Zaspievala ako v tej pesničke od Elánu.
„Dobre, dobre“ zložila som a šla sa obliecť. Začala som sa veľmi tešiť na Tomiho. V poslednom čase sme spolu skoro vôbec neboli. Občas zavolal na skype a to je všetko.
Keď sme tam došli, všetci tam už boli. Privítali sme sa a dali sme si po kole z domácej. Emily zapaľovala sviečky a Moly nám vravela ako čo bude prebiehať, a že sa nemusíme báť. Len nemôžeme uprostred diania opustiť kruh nech sa deje čokoľvek.
Posadali sme si do kruhu. Moly vybrala Ouija board dosku, ktorá obsahovala všetky písmená a čísla plus slová áno/nie.
„Radovan Luckieci, vyvolávame ťa, aby si nám rozpovedal svoj životný príbeh. Nechceme ti ublížiť, iba teba a tvoj život pochopiť.“ Rozprávala Moly. Všetci sme mali zatvorené oči, keď som zrazu pocítila mierny závan. Moly opakovala vetu dookola. Zrazu sa pohol pohár, ktorého sme sa všetci jemne dotýkali. Okamžite sme otvorili oči a prešiel nám mráz po chrbte.
„Si tu? A voláš sa Radovan Luckieci?“ povedala s hlasom, na ktorom bolo počuť nádych strachu.
Pohárik sa znovu pohol, ale nie na odpoveď áno. Na písmeno „C“. Pozrela som sa na ostatných a každý pozeral po každom s typicky vyhúkaním pohľadom. Pohárik chvíľu stál, potom sa opäť pohol. Nasledovalo písmo H, za ním O, až vznikla veta – Choďte preč. Chcela som sa postaviť a odísť, ale spomenula som si na Molyne slová. V žiadnom prípade, nemôžete pretrhnúť seansu.
„Zruš to! Radí nám dobre, nemáme tu čo hľadať.“ Ozvala som sa a Tomi sa na mňa pozrel pohľadom, že so mnou plne súhlasí.
„Áno, Moly, keď nám to radí, tak by sme sa mali pobaliť a lívnuť to tu. Pôjdeme sa asi radšej opiť.“ Pohľadom prechádzala z jedného na druhého a keď narazila na mňa dodala. „a zhúliť.“ Všetci sa s chuti zasmiali. Náš smiech pretrhol zvuk prasknutia pohára. Moly seansu rýchlo zrušila a pozhasínali sme sviečky. Bola úplná tma. Svietili sme si iba zapaľovačmi. Pocítila som objatie od chrbta, tak ako to zvyknú robiť zamilované páriky. Automaticky som od radosti zavrela oči. Josh a Daniel už mali frajerky, takže to musel byť Tomi. Bola som šťastná, pretože som si každý jeho dotyk naplno užívala. Otvorila som oči a chcela som sa otočiť. Letmým pohľadom som uvidela Tomiho, stál predo mnou a živo diskutoval s Joshom. Daniel a En o niečom kecali a Moly s Emily balili veci. Nikto viac tu nebol, kto sa ma teda dotýka? Začala som kričať, ostatní ku mne hneď pribehli a pýtali sa ma, čo sa stalo.
„Kto je za mnou?“ stále som cítila jeho alebo jej dotyk, teraz som si už nebola ničím istá, ale obzrieť som sa bála.
„Kim, nikto.“ Začali sa obzerať všade naokolo, dokonca tam aj svietili. Keď som sa chcela otočiť, prestala som pociťovať dotyk, tak som sa strhla. Mali pravdu, nič tam nebolo.
Celá vyklepaná som prišla domov. V Mamute, miestnej krčme, som toho vypila pomerne dosť, ale necítila som ani len točenie hlavy, ako keby som pila iba kofolu. Šla som si rovno ľahnúť a snažila sa zaspať. Už napoly v spánku som pocítila ako keby si niekto ľahol na posteľ a počula som ako mi ženský hlas začal spievať uspávanku.
„Kto si?“ sadla som si na posteľ. Z nenazdajky som sa jej nebála.
„Teraz už nikto. Som rada, že som ťa znovu videla. Ľúbim ťa a nezabúdaj, som tu s tebou vždy.“ Postava sa rozplynula a ja som pochopila, kto to bol.
„Aj ja teba, mami“ doľahla na mňa nesmierna únava. Ani neviem ako som si opäť ľahla.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár