Dážď

Bol upršaný deň.
Len niekoľko prázdnych lavičiek v parku a len jeden pár.
Muž a žena...
NIE!
Len chlapec a dievča.
Prečo???
Lebo sa nepoznali...
Prší a oni kráčajú osamelo. Len oni dvaja...
Milujú sa...
Veď to vidí i slepí...
Sadne si na lavičku a pritiahne si ju bližšie.
Pobozká ju a ona sa usmeje.
Ľúbi ho, ale aj on ju???
Možno. To nevie asi ani on.
Nežne chytí jej ruky, pritiahne si ju a ona sa usadí na jeho kolená.
Prší.
Dážď krája ticho jemným bubnovaním...
Prerušuje ich tiché rozprávanie...
Vtom ju opatrne odtiahne a naposledy pobozká...
Vezme jej hlavu do dlaní, zapozerá sa do jej hnedých očí...
Dažďové kvapky sa miešajú s jej slzami...
Plače.
"Neplač, láska, žiadny strach! Len som chcel vedieť, či ťa naozaj mám!" šepol a objal ju.
"Myslela som si, že..."
"Že sa s tebou rozídem?" usmial sa.
"Moje srdce by bez teba zomrelo!" šeplo dievča.
"Moje bolo mŕtve predtým než si prišla. Teraz žije a chcem, aby si ty žila v ňom navždy!"
Nespoznali sa ani v ten deň a ani ten nasledovný.
Spoznali sa až keď prišiel ich čas.
A čo spoznali???
To, čo mnoho mladých nechce pripustiť: zostať nepoznaný/á tomu pravému/ej...

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu