Takže začnem, aby som to nezdržiavala. Vysoký, štíhly, modrooký blonďáčik... Nie nie...zabudnite.... To nie je môj vkus, takže hlavná postava bude môj vysnívaný hnedovlasý a hnedooký boy, ktorý je vtipný, inteligentný, dostatočne ukecaný, bude mať štýl, hudobný vkus, peniaze a zamiluje sa do mňa hneď na prvý pohľad. A jasné, že sa kvôli mne aj pobije. Dámy a páni, predstavujem vám Xaviera Danka, autobusového princa a Pána Dokonalého.
Xaviera som spoznala v prvý septembrový týždeň. Išla som autobusom do školy, keď doň nastúpil jeden chalan a sadol si oproti mne. Zvyčajne, keď niekto sedí oproti vám, tak sa naňho pozeráte. A tak to bolo aj pri Xavierovi. Ten chalan pútal moju pozornosť hneď od začiatku. Na nohách mal biele niky, mal čierne rifle a pohodovú mikinu s nejakým anglickým nápisom. Takže som naňho čumela ako na ôsmy div sveta. Už mi to bolo aj blbé, vkuse naňho zízať, lebo začal zízať aj on na mňa. Tak sme nachvíľu na seba zízali, a keď vystupoval povedal: Ahoj. Jednoducho ahoj. Chlapec, ktorého som poznala asi dve aj pol minúty mi povedal ahoj. (Baby asi vedia čo tým myslím, keď sa nad tým tak rozplývam )V škole som bola tak "trošku" mimo.
Na druhý deň znovu nastúpil do autobusu, no tento krát si sadol vedľa mňa.
-Máš tu voľné? - opýtal sa.
-Čo už s tebou, - zaškerila som sa a dala som si školský ruksak dolu pod nohy.
-Vďaka, si milá, - poznamenal ironicky.
-Mimochodom volám sa Xavier. Ale volajú ma Zavi, - povedal, keď si prisadol.
-Ja som Geri, teda Gertrúda. Ale volajú ma Gerda alebo Geri, -
-Rodičia nás asi nemajú veľmi v láske, - poznamenal Xavier.
-Asi nie. Ale moji už nežijú, -
-To mi je ľúto, prepáč, -
-Neva. A čo tvoji rodičia? - spýtala som sa ho.
-Moji sú zazobaní namyslenci, -
-To mi je ľúto. Asi si na tom horšie ako ja, - poznamenala som zase ja.
-Bohužiaľ áno. Musím vystúpiť. Tak sa maj, Geri, a zajtra sa dúfam uvidíme, - postavil sa a usmial sa na mňa.
-No hádam hej. Ak nám do školy nevtrhne nejaký šialenec, nezajme ma, neunesie a nebude pýtať výkupné, tak áno, - povedala som.
-Moji rodičia sú bohatí, - žmurkol na mňa a vystúpil.
Ešte som mu zakývala a potom som si dala do uší MP3-ku a pustila Justina.
V škole bola nuda. Tak ako vždy na začiatku roka. Poznáte to, všetci sú k vám milí, všetci sa pýtajú kde ste boli a s kým, koľko krát ste sa opili na stanovačke a všetci sa chvália dovolenkou v Egypte či v Chorvátsku. A vy sa len usmievate a všetkým hovoríte ako sú prekrásne opálení, a "nútite" ich rozprávať zážitky o mužnom plavčíkovi z destinácie, ktorý vás pozval na súkromnú prehliadku motýľov. Bla bla bla. Takéto dni ubiehali pomaly.
Raz cestou "domov" som uvažovala, prečo Zavi nechodí busom aj naspäť.
"Zajtra sa ho to musím spýtať, " plánovala som.
Ešte som nespomenula, že bývam na intráku. A mám spolubývajúcu Lenku (aspoň niekto nemá zohavené meno). Takže na večeri sme zas rozoberali "Mojsejovcov" . Teda troch týpkov z intry (prezývky, to je naše .
-Kto je to ten Zavi, keď o ňom toľko básniš? - spýtala sa Lenka.
-Taký jeden pekný chalan, čo chodí so mnou busom do školy, - hovorila som a mala som plné ústa na-všetko-použiteľnej ryže.
-Pekný? No ten bude zas vyzerať. Ako Spiderman. Ten tvoj vkus, more, - začala sa Lenka rehotať.
-Niečo proti Spidermanovi? - pustila som sa do rehotu aj ja.
(Spiderman je jeden chalan z intráku a k prezývke prišiel tak, že sa neskutočne podobá na Petra Parkera xD )
-Dievčatá, nie sme v cirkuse, - upozornil nás dozorkonajúci vychovávateľ.
-Poďme radšej, lebo niekomu prifajčím, - zodvihla sa Lenka zo stoličky a pobrali sme sa odniesť poloplné (či poloprázdne? ) taniere.
-Tak čo s tým Xavierom? - privolala Lenka výťah.
-Čo? Jaj, no...- začala som, lenže v tej chvíli sa na vo dverách objavili už spomínaní Mojsejovci na čele so "vždy usmievavým Peťkom". Zastali si k nám.
-Stisneš alebo si už stisla? - spýtal sa ma "vždy usmievavý Peťko" s hollywoodskym úsmevom, keď ma videl stáť pri výťahu číslo jeden.
Stlačila som čierny gombík a musela som sa premáhať aby som sa nezačala opäť rehotať. Môj výťah prišiel po piatich minútach na prízemie, nakoľko Lenkin sa niekde zasekol (nič nezvyčajné u nás). Natrepali sme sa všetci piati. Teda ja, Lenka, "vždy usmievavý Peťko", Sido ( počúval raz Sida v posilke, tak mu to prischlo) a Jogurt (postupnosť prezývky - dáždnik, ktorý mi jednej noci ukradol -> umbrella, elá, elá -> Vanilla sky -> vanilkový jogurt).
Vyviezli sme sa až na prvé, kde vystúpil "vždy usmievavý Peťko" a potom na druhé, kde vystúpili Sido a Jogurt. My bývame až na siedmom, tak sme pokračovali ďalej v sprievode ohlušujúceho smiechu.
Po desať minútovom výgebe sme sa ukľudnili a ležali sme na komunistických internátnych válendách.
-Ešte stále si mi nepovedala o tom Xavierovi, - prerušila Lenka ticho.
-A čo o ňom? Že vraj má zazobaných rodičov, - povedala som.
-Fuj, tak to mi bude aj na niečo potrebné, - ironicky poznamenala Lenka.
-Tak čo ja viem čo ti mám o ňom povedať. Ani ja ho poriadne nepoznám. Ale tak má hnedé krátke vlasy a nádherné hnedé oči...-
-Skoro ako Bill, - pozrela sa Lenka na plagát, čo jej visel na stene a na ktorom bol frontman skupiny Tokio Hotel.
-Ale on nevyzerá ako baba, - uškrnula som sa.
-Ty! - začala sa Lenka opäť smiať a šmarila po mne jej Toma, plyšovú opicu.
-Vojná, - opätovala som jej hod s mojím Markom, plyšovým medveďom.
Vymyslený príbeh
Komentuj
8 komentov k blogu
1
lencilicious
22. 2.febuára 2009 23:42
také...oničom...
3
hmmm ceslkom vpohodicke dobre sa to citalo a tie mena su fakt otrasne
8
je to vazne dobre ... len mi povec ci si to vymyslas alebo je to skutocnost..?
Napíš svoj komentár