-Počuj, nevieš kde býva Zavi? - spýtala som sa Miška po obede.
-Hej viem, - prikývol, no nedalo mu to, - prečo? -
-Len tak, - zaklamala som.
-Len tak to nebude, - usmial sa na mňa a vysvetlil mi, kadiaľ sa k Dankovcom dostanem.
-Ale to sama uvidíš, - povedal mi a pobral sa smerom k autobuske.
-Díky, máš to u mňa, - zakývala som mu a pobrala som sa cestou, akú mi Miško poradil.



Keď som prišla na Zaviho ulicu uvidela som obrovský dom. Oproti nemu boli ostatné domy len chatrče. Prišla som k plotu a rozhliadla som sa. Anglický trávnik, altánok, kde sa dalo grilovať, bazén s lehátkami a... horolezecká stena. No fakt, nepreháňam.
Podišla som k zvončeku, kde bolo napísané „Danko“ a zazvonila som.
-Kto zvoní? - ozvalo sa.
-Ja... ehm... dobrý deň. Ja som prišla za Xavierom, - vysúkala som zo seba.
-Počkajte, - a cvaklo to.

Za chvíľku sa otvorili dvere a vyšiel z nich Xavier. Mal na sebe tričko Linkin Park a čierne nohavice. Začala som uvažovať, či som spravila dobre, keď som tam šla, lebo zrazu sa mi začali podlamovať kolená a vyschlo mi v ústach.
Xavier prišiel k bráničke a oprel sa o ňu.
-Ahoj, - povedala som originálne.
-Ahoj, - odzdravil ma.
-Čo ty tu? - spýtal sa ma prekvapene.
-Ja... chcela by som sa ti ospravedlniť za ten dnešok, - pozerala som do zeme.
-A chcela som vedieť, či si zdravý prišiel domov, - pozrela som hore naňho.
-Vieš ja som rozmýšľal..., - začal pomaly, - a tiež by som sa ti mal ospravedlniť za ten včerajšok. Bol som debil. Ja viem. Prosím, prepáč mi to, - uhýbal mi pohľadom.
-No... ja neviem... ale tak to je už jedno...- povedala som, no on ma prerušil.
-Nie! To nie je jedno! Aspoň mne to nie je jedno. Prosím daj mi šancu. Ja viem, že som ťa sklamal, ale mne na tebe naozaj záleží, -
-Včera to tak nevyzeralo, keď si ... keď si sa ..., - vyhŕkli mi slzy.
-Ona mala narodeniny! A ja som nemal inú možnosť. A keď som ťa uvidel
s Konrádom tak som začal žiarliť! - vybuchol Xavier nahnevane.
-Ale preto si sa nemusel na ňu kvačkať a bozkávať ju predo mnou. Nenapadlo ti, že ako som sa cítila ja? - povedala som.
-Veď ti vravím, že mala narodeniny, - povedal nervózne.
-A ja by som ti v živote nedokázal ublížiť... vedome, - skrotol.
-Teraz už vieš, že ma to ranilo, -
-A je mi to ľúto, ver mi, -
-Ja neviem, rada by som...-
-Dovoľ mi dokázať ti to. Dnes. Ty a ja. LEN ty a ja. Žiadna Doňa, Monika ani Konrád. Prosím, - prosebne mi pozrel do očí, ako keby od toho závisel jeho život.
-Ja... ja neviem...- povedala som zúfalo, no v hĺbke duše som s ním túžila ísť.
-Prosíím, - naliehavejšie to už nemohlo znieť a tak som musela súhlasiť.
-Fajn. Dnes o siedmej teda, - povedala som a otočila som sa na odchod.

-Môžem? - spýtala som sa Sonnenscheina, keď som nastupovala k nemu do výťahu.
-Jasné, - prikývol a premeral si ma. Potom stlačil trojku.
-Ty si včera šla s tým vyobliekaným fešákom, hejže? - spýtal sa ma.
-No, áno, - odpovedala som, -prečo? -
-Len tak. Že ti to pristalo, - výťah zastal.
-Hmm, tak vďaka, - usmiala som sa a odstúpila som sa, aby mohol vystúpiť.
-Nechcela by si ísť niekedy so mnou von? - zastal pri mne.
-No... niekedy snáď by sme mohli zájsť von, - usmiala som sa.
-Tak dobre, - nervózne mi opätoval úsmev a vystúpil.

-Čo sa rehoceš ako nafetovaná? - čudovala sa Lenka, keď som vošla do izby.
-Ups, - zastala som. Mali sme návštevu. Nejakí chalani.
-Čaute, - pozdravila som sa.
-Ahoj, ja som pán Treska, - zakýval mi jeden z nich.
-Teší ma- zasmiala som sa opäť.
-No čo ti bolo také smiešne? - spýtala sa ma Lenka.
-Ááále, - odtrhla som zrak od našich návštevníkov, - Sonnenschein sa ma práve spýtal, či s ním nepôjdem niekedy von, - naširoko som sa usmiala.
-Čoo? ? Sonnenschein? - otvorila Lenka ústa.
-Hej. TEN Sonnenschein. A ja že: No snáď niekedy by sme mohli zájsť von, - začala som sa smiať.
Chalani zízali nechápavo raz na Lenku a raz na mňa.
-Kto je Sonnenschein? - spýtal sa Treska.
-Lenka vám to vysvetlí, ja už musím ísť, lebo som sa nejak zdržala v knižnici. Koľko je hodín? O 5 sedem. No tak akurát. Nečakajte ma, - otvorila som skriňu a vybrala som mikinu.
-A kam to ideš? - spýtala sa Lenka.
-Mám rande... – prevliekla som si ju cez hlavu, - s Konrádom, -
-S Konrádom? - znelo jednohlasne.
-Nečítali ste Nový čas dneska? Som bola na titulke, - zasmiala som sa.
-Sme s Maťkom do seba zaľúbení, - zaklipkala som očami.
-To mi vysvetlíš, - povedala Lenka.
-Hej, hej. Večer. Majte sa, - zavrela som za sebou dvere.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sleepwalker9  24. 5. 2009 08:53
Ten koniec som sa zasmiala dobre. Dobré to je
Napíš svoj komentár