-Dobrý večer, slečna, - pozdravila ma.
-Čau, - hodila som sa na posteľ.
-Mám sa pýtať čo sa stalo? - prešla na ofinu.
-A ktorú časť z toho, čo sa dnes posralo ti mám povedať? -
-Tak deň sa začína ránom, nie? -
-Tak najprv som urazila Xaviera, potom som šla za ním aby som sa mu ospravedlnila. Tak ma pozval von. Tak sme boli teraz v kine. Práve sme sa spolu lúčili, keď sa tam objavila blondínka menom Monika a všetko nám pokazila.
„Takže preto sme dnes nemohli ísť von? “- napodobnila som ju.
-„Včera si mi to predsa sľúbil.“ Vieš ako ma nasrala? Boha! -
-Kľúd, - povedala Lenka.- Blondínky ti za to nestoja.-
-Sa ti povie. Lenže ja som sa doňho asi rachla. Vkuse musím myslieť na to ako vonia, keď sme spolu sami, keď... keď sme šli v limuzíne na tú prekliatu akciu, - chytila som sa za hlavu, - Ja sa asi zbláznim. Ale jemu je to zrejme srdečne jedno. Veď načo. Môže mať tisíc krajších dievčat ako som ja. Ale prečo by sa nezahral so mnou, s takou chuderou? Lenže ja mu to už nedovolím! So mnou sa nik nebude zahrávať. Môžem sa vykašľať na Xaviera Danka, aj na Tresku. Na všetkých chalanov, -
-Tresku? Čo s ním máš? - spýtala sa Lenka so záujmom.
-Ale vyrobil scénu po tom ako som vystúpila z výťahu so Sonnenscheinom. Mala si tam byť. Stáli tam ako dvaja kohúti. A on si asi myslel, že keď sme sa videli asi 5 minút, tak mi môže rozkazovať. Chápeš. Vieš čo mi povedal? -
-No čo? -
-Že choď do izby Geri. Tak som naňho vyskočila. Chalani mali asi zážitok a už k nám neprídu. No možno k tebe. Mňa aj tak nezaujímajú. Žiadny chalan ma už nezaujíma. A vôbec. Chcem ísť domov! -
-Pôjdeš o týždeň zlato, dnes je nepárny piatok, - pripomenula mi Lenka.
-Ja idem asi teraz, - posadila som sa.
-Neblázni, - povedala Lenka.
-Nie, nie. Pôjdem v nedeľu. Zajtra mám rande s Rišom. Tak sa volá Sonnenschein mimochodom, - no aj tak som sa postavila a vyšla som z izby.
-Kam ideš? - zavolala za mnou Lenka ešte.
-Neviem. Na vzduch, niekam, kde je kľud, -
-Teraz? Veď je desať za chvíľu, -
-Nevadí, ja si niečo nájdem, - zatvorila som dvere a potichu som sa vybrala k výťahom.
Práve šiel niekto hore tak som si švihla a rozbehla som sa smerom ku schodom. Vyšla som na samý vrch, kde bolo okno. Tam som chodievala, keď mi bolo najhoršie. Sama samučičká, len so svojimi myšlienkami a slzami.
-Prepáč, nevedel som, že sem chodieva ešte niekto, - vyľakal ma niečí hlas.
-Erik? - utrela som si líca a zoskočila som z parapetnej dosky.
-Nechcel som ťa rušiť. Pôjdem teda, - povedal mi ospravedlňujúco.
-Nie, nie. Ostaň. Prosím, - chytila som ho za ruku.
-Stalo sa niečo? - spýtal sa ma vystrašene.
-Čo? Nie, nič, ale nechcem byť sama. A ... a aj tak odchádzam, - povedala som mu a pokúsila som sa o úsmev.
-Môžeš tu ostať ak chceš, aby si nebola sama, - usmial sa.
-Je z tadeto pekný výhľad, - poznamenal mimochodom a pozrel sa von oknom.
-Čo? No, áno, - oprela som sa o parapet a pozerala som aj ja von.
Erik sa postavil za mňa. Cítila som to. Cítila som jeho vôňu. Zrejme práve vyšiel zo sprchy. Zatvorila som oči a zhlboka som sa nadýchla. Stáli sme tam tak chvíľu a nik z nás dvoch nepovedal ani slovo.
-Asi by som už mala ísť, - ozvala som sa zrazu a otočila som sa.
Ocitla som sa mu zoči-voči v jeho náručí, lebo bol v skutočnosti ešte bližšie ako som si myslela.
-No ako chceš, - usmial sa no stále ma držal.
-Už je dosť hodín. Mala by som byť na izbe, - pred pár minútami totiž zahlásila vrátnička obvyklú vetu, že bolo 22 hodín, pozhasínajte svetlá a nerušte nočný kľud, prajeme vám dobrú noc.
-A tu ti nie je dobre? - spýtal sa ma.
-Až príliš, - usmiala som sa aj ja.
-Vieš...- začal Erik, no prerušil ho mobil.
-Sakra, - strčil ruky do vreciek a to som využila.
-Dobrú noc, - zakývala som mu a schádzala som dolu schodmi.
Ešte raz som sa obzrela. Erik tam stál s mobilom v ruke, ktorý ho osvetľoval a za ním žiara mesta.
„Tak nakoniec tento deň nedopadol až tak zle“ usmiala som sa v duchu.
-Dobrý večer, -
-Ach. Dobrý, - pozdravila som sa dozorkonajúcemu nočnému vychovávateľovi.
-Čo vy tak neskoro na chodbe? - spýtal sa ma.
-Ja som si potrebovala prečistiť hlavu a tak, -
-A to sa na izbe nedá? Za toto vám hrozí zápis, - povedal.
-Už sa to nestane, - pokúsila som sa usmiať.
-Naposledy, - usmial sa aj vychoš a nastúpil do výťahu, ktorý práve prišiel.
-Sľubujem, - pobrala som sa do svojej izby.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sleepwalker9
31. 5.mája 2009 12:40
Napíš svoj komentár