-Koľko je hodín? - spýtala som sa rozospato.
-Pol deviatej, drahá. Mohla by si už vstať, ak chceme stihnúť raňajky, - obliekla si rifle.
-Okej, - vyhrabala som sa spod paplónu a vytiahla som žalúzie. Do izby preniklo slnko a dopadlo na moju posteľ.
-Sonnenschein...- povedala Lenka, - A už aj na posteli, -
-Ten sa na moju posteľ teda nedostane, - zasmiala som sa.
-Prečo? Ja by som s ním hneď šla, -
-Ale ja ho nechcem, - povedala som a pobrala som sa do kúpeľne.
-Tak načo s ním ideš von? - prišla za mnou Lenka.
-Z nudy. A chcem zabudnúť na toho debila, - začala som si umývať zuby.
-Ahá. A o koľkej to ideš? -
-Afi o fiedmej, -
-Takže od piatej máš čas? -
-Hej prečo? - opláchla som si ešte tvár a utierala som sa do uteráku.
-Mno, lebo chalani nás pozvali von...- povedala Lenka opatrne.
-Ktorí? Len dúfam, že nie Treska a spol, -
Hej, oni, - uškrnula sa na mňa.
-Zabudni. Ja s nimi nikam nejdem. Veď ich ani nepoznám, - bránila som sa.
-Tak ich spoznáš, -
-Ale ja nemám záujem, - povedala som.
-Prečo? - spýtala sa ma Lenka a prekrížila si ruky na prsiach.
-No lebo. Dnes už mám jedno rande, - odvetila som.
-Ale to nebude rande. To bude len také priateľské posedenie. A Treska sa volá Matúš, len tak mimochodom, - zakričala za mnou do izby.
-No super, - obliekla som si tričko a rifle, ktoré ležali na stoličke pri posteli.
-Môžeme ísť na raňajky, - povedala som.
-Tak poďme, - odtrhli sme si lístky na raňajky, vyšli von z izby a zamkli za sebou dvere.
V jedálni sme si sadli na svoje obvyklé miesta. Ku poslednému stolu tvárou k centru diania. Po chvíli sa objavil vo dverách Matúš-Treska a ešte ďalší 5 chalani. Keď si zobrali podnosy pobrali sa smerom k nám.
-Dúfam, že si nemienia ku nám sadnúť, - poznamenala som potichu.
-Obávam sa, že áno... Čaute, - usmiala sa na nich Lenka.
-Čauteee, - pozdravil sa Matúš.
-Čau, - odzdravila som.
Matúš si sadol oproti mne. Postupne sa pousádzali všetci chalani.
-Ako ste sa vyspali dievčatká? - spýtal sa Matúš, lebo zrejme bol najukecanejší z nich.
-Dobre. A čo ty? - odpovedala Lenka.
-Ja super. A ty Geri? - spýtal sa mňa.
-Fajn, - odsekla som.
-To som rád. Tak dnes idete s nami teda? -
-No jasné, - povedala Lenka nadšene.
-Len Geri má problém, že vás nepozná, -
-Tak ja som Matúš. Toto je Karol, Paľo, Maťo ... – začal mi vysvetľovať.
-Sorry, ale nemusíš mi nič hovoriť. Nemám záujem, - schladila som ho svojím pohľadom a zodvihla som sa na odchod.
Pri strednom stole sedeli „Vždy usmievavý Peťko“, Sido, Jogurt a Erik. Prechádzala som okolo a všetci štyria sa na mňa pozreli.
-Ahoj, - pozdravil sa mi Erik.
-Ahoj, - usmiala som sa naňho.
-Ahoj, nechceš si k nám na chvíľu prisadnúť? - zastavila som sa.
-Hm? - pozrela som sa, že či žartujú, ale nie, všetci sa mňa civeli.
-Radi by sme ťa spoznali, - povedal „Vždy usmievavý Peťko“.
-Prečo nie, - sadla som si vedľa Jogurta.
-Takže ja som Peťo, - usmial sa na mňa povestným hollywoodskym úsmevom.
-Hej, viem. A ty si Mišo a ty Tomáš. Poznám vás z videnia, - povedala som.
-Šikovné dievča. A ty sa ako voláš? - spýtal sa ma Jogurt.
-Ja som Geri, -
-Geri? - spýtal sa Erik.
-Áno, Gertrúda, -
-Gertrúda? - začal sa smiať Sido a pridal sa aj „Vždy usmievavý Peťko“.
-Hej. Máš s tým problém? Iba nedonosenci sa smejú na menách, - schladila som ich.
Obidvaja sa hneď prestali smiať, zato Erik sa začal dusiť smiechom.
-Je ti niečo smiešne kamoš? - spýtal sa ho „Vždy usmievavý Peťko“.
-Čo? Nie, - uškrnul sa na mňa.
-Z kadiaľ si prišla, Geri? - spýtal sa ma „Vždy usmievavý Peťko“.
-Peklo bolo plné, tak som na Zemi, -
-Si nejaká desne vtipná, - poznamenal Sido.
-Veľa ľudí mi to už povedalo. Beriem to ako kompliment a každé ráno si to hovorím do zrkadla, -
-Ideš hore? - okolo šli práve Lenka, Matúš a celá banda. Zastali pri nás.
-Nie, ona sa s nami teraz rozpráva, - povedal „Vždy usmievavý Peťko“.
-A ty si jej hovorca alebo bachar? - ozval sa Treska.
-Máte zelenú, môžete pokračovať v jazde, - prevrátila som očami.
-Prídem neskôr, - povedala som ešte Lenke.
-A koľko máš rokov? - venovala sa „fantastická štvorka“ zase mne.
-Seventeen. Čo je toto výsluch alebo čo? - pozrela som na nich nechápavo.
-Nieee. Chceme ťa lepšie spoznať, lebo sa zdáš byť v pohode babenka, - odvetil Jogurt.
-No jasné. Idem už radšej aj ja, - dvíhala som sa.
-Nie, počkaj. Vieš, ide o jednu vec, - povedal Peťko rýchlo.
-No? Počúvam, - sadla som si naspäť.
-Uzavreli sme stávku, - začal, no prekvapivo sa ozval Erik.
-Neuzavreli sme nič. A buď ticho. Dám ti tie prachy ak ti len na tom záleží. Díky, si milá, radi sme ťa spoznali, Geri, -
-Čo? O čo sa jedná? - bola som mimo.
-Stavili sme sa, že či dáš Erikovi košom alebo nie, - povrchne sa usmial Peťko.
-Blbé fóry. Nemáte sa na čom zabávať? - postavila som sa.
-O koľko ste sa stavili? – spýtala som sa.
-O stovec, - pohotovo odpovedal Sido.
-No to mi je ľúto, - zobrala som podnos a odchádzala som.
-Takže s ním nepôjdeš von? - zavolal ešte raz za mnou Peťko.
-A prečo nie? S ním pôjdem rada, - ihneď mu zmizol úsmev z tváre.
-Trebárs aj zajtra. Čaute, - usmiala som sa a nechala som ich tam sedieť s otvorenými ústami.
-To čo malo znamenať? - privítala ma Lenka.
-Čo? - nechápavo som na ňu pozrela.
-Tí Mojsejovci a Erik, -
-Chceli aby som si k nim prisadla na chvíľu. Tak som si sadla. Aspoň bola kala, - zasmiala som sa.
-A o čom ste sa rozprávali? -
-Ale o ničom. Kraviny, - mávla som rukou.
-A pôjdeš teda dnes so mnou? Ja tam nechcem ísť sama, - spravila Lenka na mňa oči.
-Musí to byť? - zúfalo som sa spýtala.
-Plošííím, -
-No tak dobre, - privolila som nakonie.
-Ďakujem! Si supeeer, - skočila na mňa.
-Ja viem, ale ocenenia za to nečakám, -
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sleepwalker9
7. 6.júna 2009 12:25
No to som zvedavá ako to dopadne
Napíš svoj komentár