Autobusový princ 14. diel

Doobeda sme čítali knihy a po obede sme sa pustili do veštenia. To bol náš najobľúbenejší zabijak nudy.
Na zem sme si rozprestreli deku a rozložili karty. Chrúmali sme pri tom chipsy z Billy.
-Takže budeš bordelmama, - začala sa Lenka smiať.
-Tak to díky. Po tom som vždy túžila, - zapípala mi SMS-ka.
-Kto zas otravuje? - zodvihla som sa a zamierila som k poličke, na ktorej mal svoje čestné miesto môj mobil.
„Ahoj. Hnevas sa na mna? Nepojdes dnes vecer von? Prosim odpis. Xavier“
-Debil, - povedala som po prečítaní.
-Kto? - zaujímala sa Lenka.
-Xavier, -
„Sorry ale nemam cas. Cau“ napísala som mu stručne a znovu sme sa, tento krát nerušene venovali kartám.
O štvrtej sme všetko poriadili a začali sme sa pripravovať na to priateľské posedenie s Treskom a jeho kamošmi.

-Čaute, - pozdravila nás šestica chalanov, keď sme o piatej vyšli pred intrák.
-Ahojte, - veselo sa pozdravila Lenka.
-Helou, - povedala som unudene.
-Trošku života do toho umierania, - pošepkala mi Lenka.
-Veď dobre, - sykla som.
-Takže kam to ideme? - spýtala sa Lenka Tresku.
-Uvidíte slečny. Nasledujte nás prosím, - uklonil sa Matúš a pohol sa.
Neostávalo nič iné, len ísť za ním. Našťastie mi zazvonil mobil a tým pádom som bola zachránená od trápneho vypočúvania, že čo sme dnes robili a podobne.
-Ježiš, kto zas čo chce? - začala som šmátrať po vreckách.
-Xavier? - otočila sa Lenka ku mne, lebo šla popredu s Matúšom.
-Nie, Konrád. Prosím? - zaostala som.
Volala mi starká. Padlo mi za dobré opäť ju počuť. Sľúbila som jej, že ju prídem pozrieť.
-Možno už zajtra, alebo v pondelok, - povedala som jej.
-Nie, nič sa nestalo. Len potrebujem vypadnúť na pár dní, lebo sa zbláznim, - zasmiala som sa.
-Ďakujem, teším sa už na teba. Papa, - zložila som.
-To bol fakt Konrád? - pripojil sa ku mne jeden chalan.
-Prečo? - usmiala som sa.
-Lebo som čítal v Novom čase, že spolu chodíte. Či to si nebola ty? -
-Hej, to som bola ja. Ale nechodíme spolu, ani spolu nespíme, ani nie sme do seba zaľúbení, - povedala som.
Neznámy sa zasmial.
-A ako sa voláš mimochodom? - spýtala som sa ho.
-Tomáš, ale môžeš ma volať Tom alebo Tomi, všetci ma tak volajú, -
-Okej, Tom. Ja som ...-
-Gertrúda, hej viem. A neboj sa, ja nie som nedonosenec, Geri, - dokončil za mňa.
-Ty si to ráno počul? - prekvapene som naňho pozrela.
-Sedel som za tebou, - uškrnul sa.
Aha, zasmiala som sa.
-Hej a ešte stále mám z toho zážitok. Mala si ich vidieť, keď si odišla, -
-Čo spravili? -
-Všetci tam sedeli bez slov a zízali nechápavo na seba, - otvoril Tomáš ústa aby mi to ukázal.
-Len Erik sa spokojne usmieval, -
-Čo? Erik? - usmiala som sa.
-Noo. Tak mal dôvod si myslím, - povedal Tomáš.
-Hej. Zarobil stovku, - zasmiala som sa.
-Tak to sa aj ja môžem staviť s niekým. A ty budeš súhlasiť. Spravíme z toho skvelý biznis. A rozdelíme sa na polku, - začal sa smiať aj on.
-Čo ty na to? -
-No to je skvelý nápad, - povedala som.
-Čo je skvelý nápad? - spýtal sa nás Matúš, lebo sme zastali pred dákym podnikom.
-Nechať ťa vypchať a založiť v tvojom mene múzeum najotravnejších chalanov na Slovensku. So Xavierom by ste si rozumeli, - povedala som.
-Xavierom? Akým Xavierom? -
-Ale nijakým. Budeme tu stáť ako strážne psy pred dverami? - spýtala som sa.
-Nie, jasné, že nie. Poďme, - pobrali sme sa všetci dnu.
Tom, mi dal prednosť a zašepkal mi:
-Ty si ale pekná suka, -
Vybuchla som do smiechu a Tom sa pridal.

Keď sme vošli dnu voľný bol len jeden stôl. Všetci sme si posadali len Tom nemal miesto. Zo súcitu som sa postavila.
-Tak my dvaja zaparkujeme pri bare, - zahlásila som a chytila som ho pod pazuchu.
-Nemusela si sa tak obetovať. Viem, že si túžila byť vedľa Matúša, - uškrnul sa na mňa, keď sme si sadli na vysoké barové stoličky k naleštenému pultu.
-Hej, dnes kvôli tomu asi nezaspím ani, - povedala som ironicky.
-No chlapec po tebe išiel, ale zrejme si našiel už iný objekt, - kývol hlavou smerom k stolu. Matúš niečo hovoril Lenke a držal ju pri tom za ruku.
-Nanešťastie ten môj, -
-Všimla som si, že po nej pokukuješ, -
-No tak trochu. Vyzerá byť v celkom pohode, - pripustil Tom.
-Jasné, že je. Ale tak ako ja nie, - zasmiala som sa.
-Slovo skromnosť máš vo svojom slovníku? - napil sa zo Spritu, ktorý nám medzi tým položil barman na pult a pobral sa s plnou táckou k našej skupine.
-Skromnosť je moje šieste meno. Predtým je ešte Geri, strašne vtipná, sexy, múdra, dokonalá a až potom je skromná, - začala som mu odratúvať na prstoch.
-Dosť, dosť. Ja si to nebudem pamätať, - chytil moje ruky do svojich a položil ich na pult.
-Ale tak stačí, keď si zapamätáš Geri, -
-To som rád. Nemyslel som si, že si takáto..., - povedal mi.
-Aká? - zaujímala som sa.
-Taká v pohode. Vieš keď som ťa videl v novinách, mala si na sebe krásne šaty a sedela si vedľa Konráda, tak som si myslel, že patríš do tej vyššej ligy. A aj na večeri si mi vždy pripadala taká nedostupná. Chápeš, -
-To bol len raz, - zasmiala som sa.
-Ale to je dlhý príbeh, -
-Ja mám čas, - usmial sa na mňa.
-No okej, ale ja o siedmej musím byť na intráku, -
-To ma tu chceš nechať samého? -
-Budem musieť, - zasmiala som sa.
-Ale tak môžeš ísť so mnou, aby si sa tu nenudil tak opustený- pohladkala som ho po líci.
-Ty si už taká obetavá, že mi pripomínaš Matku Terezu, -
-Tak to ti ďakujem, - poznamenala som ironicky.
Potom smer sa zodvihli a išli sme povedať ostatným, že sa vraciame na internát.
Bolo síce len šesť hodín, ale na vzduchu bolo lepšie. Pobrali smer sa do mesta a tam sme obzerali výklady. Pomedzi to som mu rozprávala o Xavierovi.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu