Keď som vystupovala na našom poschodí, skoro som sa zrazila s Erikom.
-Ehm.. ahoj. Práve som bol za tebou, - povedal zarazene.
-Čauko. No nebola som tam. Čo by si potreboval? - oprela som sa o stenu a založila som si ruky na prsia.
-Chcel by som sa ti ospravedlniť za tých troch. A za...- začal no zasekol sa.
-A? Za čo? - zaujímala som sa.
-Za tú stávku. Ja myslím, že som sa nemal staviť, -
-Prečo nie? Šak si získal stovku, nie? -
-No, aj niečo viac. Teda ak naozaj chceš ísť so mnou von, -
-Mám to brať ako pozvanie na rande? - uškrnula som sa.
-Ak chceš. Môžeš to brať aj ako priateľské stretnutie, - usmial sa.
-No to by bolo lepšie, - prikývla som.
-No okej. A kedy by sme šli asi? -
-Fú to neviem. Dnes som už zadaná, - rozmýšľala som nahlas.
-Zajtra môžeme? -
-No ak si voľná, - uškrnul sa.
-No od tej siedmej, teda po večeri, by som mala byť k tvojej dispozícii, -
-Alebo ja k tvojej? - spýtal sa ma s výzvou v očiach.
-Nooo, ešte nie je po desiatej, - zasmiala som sa.
-Možno aj to bude, ak budeš chcieť, - zasmial sa aj on.
-To sa ešte uvidí, že aký budeš cez deň, -
-Tak to aby som sa snažil, - otvoril výťah a nastúpil doň.
-Mal by si sa, - zakývala som mu a pobrala som sa do izby.
Po desiatich minútach niekto zaklopal na dvere.
-Ďalej, - zakričala som.
-Ahoj, - poobzeral sa po izbe Rišo.
-Čauko. Tak čo, ideme? - spýtala som sa ho.
-No, môžeme, - prikývla som a zoskočila z parapetnej dosky.
Vyšli sme z internátu a zabočili doprava. Tam pri jednej z lavičiek stála skupinka fajčiarov. Rišo im len kývol hlavou a pokračovali sme ďalej. Zamierili sme smerom do Maxu.
Cestou sme sa bavili o rôznych veciach a nakoniec som sa dozvedela, že toto naše „rande“ má aj určitý cieľ.
-Vieš, mne sa páči Diana a ona začala paktovať s Matúšom. Teraz ma ignoruje. Tak som chcel vyskúšať, že či bude žiarliť. Nevadí ti to? -
-Nie, pohoda, - povedala som.
-Aj ja mám nejaký taký problém, -
-S kým máš ty? - spýtal sa ma so záujmom.
-Ale s jedným...- začala som , no v tej chvíli vyšiel spoza rohu Xavier.
Zastali sme oproti sebe a srdce mi prestalo biť.
-Čau...- pozdravil sa mi. –te, - dodal, keď uvidel Sonnenscheina.
-Ahoj, - vysúkala som zo seba.
-Čau, - pozdravil sa Rišo.
-Čo ty takto sám? Kde máš Moniku? - vyletelo zo mňa ani neviem ako.
-Ja nemám nič s Monikou. Zato ty si si rýchlo našla náhradu, - neodpustil si poznámku ani on.
-Náhradu? A za koho? - priblížila som sa k nemu.
Xavier ma chytil za ruku a pritiahol k sebe.
-Deje sa tu niečo? - vstúpil do debaty Sonnenschein, keď Xavier otváral ústa.
-Nie, - povedal nakoniec, pustil ma a odišiel.
„Tak som to nemyslela! Zavi! “ chcela som zakričať, ale slová mi uviazli v hrdle.
-Deje sa niečo? - spýtal sa ma znovu Sonnenschein.
-Nie. Môžeme sa vrátiť späť, prosím? - spýtala som sa potichu a pobrali sme sa naspäť na intrák.
Pred intrákom som sa rozlúčila so Sonnenscheinom a poďakovala mu za večer. Zobrala som si kľúče z vrátnice, lebo Lenka očividne ešte neprišla naspäť. Keď som vošla do izby sadla som si na posteľ a z vrecka som vybrala mobil. Vypadol mi aj nejaký papierik. Zodvihla som ho a potom som spoznala lístok do kina, keď sme boli spolu s Xavierom na Twilighte. Bolestne som si vzdychla. Potom som ho položila vedľa mobilu a pobrala som sa do kúpeľne. Vyzliekla som sa a vliezla som do sprchy. Nechala som na seba stekať horúcu vodu, ktorá mi ukryla slzy. Asi po hodine som vyliezla z tej fínskej sauny, prezliekla som sa do pyžama a ľahla si do postele. Lenka ešte stále neprišla. Zobrala som mobil do ruky a pozrela na displej. Desať hodín. Zavrela som oči a snažila som sa na nič nemyslieť, no po rozume mi behal Zavi. Mala som ho stále pred očami. Hnedé vyzývavé oči, zvodný a tajnostkársky úsmev, vôňa, jeho prsty prepletené s mojimi, jeho pery...
Zobudila som sa na to, že mi zvoní mobil.
-Prosím? - spýtala som sa rozospato.
-Geri? Tu je Tom. Prepáč, že ťa vyrušujem, ale volali mi chalani. Lenku... zrazilo auto. Sú teraz v nemocnici, -
-ČO? ? - spýtala som sa nechápavo.
-Lenka? Auto? V nemocnici? - jachtala som.
-Chceš ísť za ňou? - spýtal sa ma Tom.
-Jasné! Len sa musím prezliecť, lebo som v pyžame. Počkaj ma na vrátnici, prosím, - povedala som rýchlo.
-Vybavím to. Čakám ťa dolu teda, - zložil Tomáš.
Rýchlo som sa poobliekala, zobrala som mobil a vyrazila som k výťahom. Kým som čakala na privolaný výťah pozrela som na mobil. Bolo 23:53. Výťah konečne prišiel a ja som nastúpila dnu.
Na vrátnici ma už čakal Tom. Potom sme sa rýchlo pobrali smerom k nemocnici. Po ceste sme neprehovorili ani jedno slovo.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
sleepwalker9
20. 6.júna 2009 23:16
Fúúúha...
Napíš svoj komentár