-Čo povedal doktor? - spýtala som sa potichu.
-Asi má prasknutú lebku, zlomenú ruku a 2 rebrá, - odpovedal smutne.
-Ako sa to stalo? - spýtal sa Tom.
-Išli sme cez prechod a zrazu sa to zomlelo tak rýchlo. Objavilo sa tam auto a potom som počul už len škripot bŕzd a náraz, -
-Ach, - vzdychla som si. Tak som túžila niekoho mať pri sebe. Oprela som sa o Toma a on ma objal.
-Chceš niečo na pitie? - spýtala som sa Toma, lebo som už nevydržala len tak tam sedieť.
-Nie, vďaka, - pokrútil hlavou.
Ja som sa pobrala von cez veľké sklenené dvere a rozhliadla som sa po chodbe. Nik tam nebol. Bodaj by aj bol. Veď bolo pol tretej. Prišla som na sesterskú izbu a spýtala som sa, kde by som si mohla kúpiť niečo na pitie alebo pod zub. Rovno a doprava.
Zabočila som za odporúčaný roh a ostala som stáť. O automat sa opieral Xavier. Mal na sebe opäť čierne tričko s logom LP, voľné vyšúchané rifle a v ruke držal Sprite. Zdvihol pohľad a zasekol sa.
-Ahoj, - pozdravil sa mi po chvíli.
-Čauko, - pobrala som sa k nemu.
-Čo ty tu? Vyzeráš byť smutná a unavená, - povedal ustarostene.
-Moju spolubývajúcu zrazilo auto, - vzdychla som si a do očí sa mi nahrnuli slzy.
-To mi je ľúto, - povedal, - Môžem pre teba niečo urobiť? -
Pokrútila som hlavou, no už som sa nemohla ovládať a objala som ho. Tak mi chýbala jeho vôňa. Tak mi chýbal on...
A Xavier ma okamžite pritisol k sebe a silno ma objímal.
-A ty si tu prečo? - spýtala som sa ho.
Sedeli sme spolu na lavičke a ja som sa oňho opierala.
-Otcovi nejak prišlo zle, keď videl účet za telefón, - zavtipkoval.
-Veď si mi nevolal, - podpichla som ho.
-Vybavoval som si prestup, - povedal potichu., no vážne.
-Prestup? - ľahla som si a hlavu som si položila na jeho nohy.
-A kam? - zahľadela som sa mu do očí, no on mi uhol pohľadom.
-Na súkromné gymnázium... do Košíc, -
-Do Košíc? A... aa prečo? -
-Lebo túto školu nezvládam, -
-Veď máš len dobré známky. Máš tam aj kamarátov. Všetci ťa zbožňujú... Tak prečo? -
Len mykol plecami.
-Aj tu je určite súkromné gymnázium. Je to kvôli tomu čo sa medzi nami stalo? - posadila som sa.
Konečne sa mi pozrel do očí.
-Prečo si to myslíš? -
-Je to kvôli tomu? ! -
-A keby aj... nie je to už jedno? -
-A plánoval si mi to vôbec povedať? Či len odísť? Takto by si ma tu nechal? Aj napriek tomu všetkému, čo sa stalo, ťa stále milujem, a ty? Ty chceš odísť? A bez rozlúčenia? Teraz keď ťa potrebujem? -
-Nie, to nie! - chytil ma za ruky.
-Nie? ! -
-Zavi? - objavil sa pri nás nejaký chlap, - otca pustia až zajtra, ale chce ťa teraz vidieť, - povedal.
-Prepáč, - povedal a postavil sa.
Prešiel pár krokov, no potom sa otočil a prišiel späť. Chytil mi tvár do dlaní a pobozkal ma.
-To má byť zbohom? - spýtala som sa ho.
Pobozkal ma ešte raz, no teraz dlhšie.
-Už sa teším, kedy ťa pobozkám znovu, - pritiahol si ma bližšie k sebe.
-Aj ja ťa milujem, - povedal mi nakoniec a znovu mi priložil svoje pery k mojim.
-Prepáčte, že ruším, - vyrušil nás opäť niekto.
-Geri? Už vyšiel lekár od Lenky, - prišiel za mnou Tomáš.
Postavila som sa a pozrela som na Xaviera.
-Bež, - povedal, -aj ja musím ísť za otcom, - usmial sa na mňa.
-Ahoj teda, - dala som mu ešte raz pusu a potom som sa pobrala za Tomom.
-To je ten tvoj Xavier? - spýtal sa ma hneď ako nám zmizol z dohľadu.
-Áno, -
-A neboli ste ešte dnes pohádaní? -
-Áno, - odpovedala som opäť.
-Tak? -
-Tak čo? - usmiala som sa, no úsmev mi zamrzol na perách, keď som vošla do Lenkinej izby.
Ležala na posteli a stále bola v bezvedomí. Hlavu a ruku mala obviazanú obväzom a pod okom mala monokel.
-Leni, - povedala som potichu a pristúpila som k posteli. Okolo stáli aj ostatní chalani, ktorí smutno na ňu pozerali.
-Volali ste už jej rodičom? - spýtal sa Tomáš spoza mňa.
-Povedali sme to na intráku. Takže hneď zavolali riaditeľke. Zajtra, vlastne dnes, by mali prísť sem, -
Potiahla som nosom.
-Geri, poďme, - chytil ma Tomáš za ruku a ťahal ma von.
-Mala by si si oddýchnuť, - povedal.
-Ale nemôžem tu Lenku nechať samú, - odporovala som mu.
-Lenka bude aj tak spať a za chvíľu prídu jej rodičia. Ja ju prídem zajtra pozrieť a pozdravím ju, keď bude vnímať, dobre? - povedal mi jemne.
-Dobre teda, ale ako sa dostanem na intrák? Sama nechcem ísť, -
-Poviem chalanom, aby ťa odprevadili, -
-No, ďakujem ti pekne! - povedala som mu.
-A ty nejdeš? -
-Ja tu ešte ostanem, - pokrčil plecami.
-Tak to môžem ostať aj ja, - sadla som si na lavičku.
-Ako chceš teda, -
-Budem vyzerať Lenkiných rodičov, - povedala som.
-Ako chceš, - pobral sa naspäť do izby.
Zato chalani odchádzali.
-Nejdeš aj ty? - pristavil sa pri mne Matúš. Pokrútila som hlavou.
-Tak sa maj. A je nám to ľúto, fakt, - odišli.
Na chodbe som osamela. Vystrela som sa na lavičke a pozerala som sa do stropu. Po chvíli ma začala tá biela farba deprimovať, tak som sa schúlila som klbka a zavrela som oči...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sleepwalker9
7. 7.júla 2009 10:07
Napíš svoj komentár