-Jasné, - prikývol a ja som si sadla k nemu.
Dnes bol v jedálni sám a ja tiež, tak som sa k nemu pridružila. Vlastne to bolo šťastie, že som ho stretla.
-Počul som čo sa stalo tvojej spolubývajúcej. Je mi to ľúto, - povedal.
-Vďaka. Vlastne som ti chcela povedať, že sa mi dnes nedá nikam ísť, lebo mi do toho niečo prišlo. Nevadí ti to? -
-Nie. V pohode, - usmial sa.
-Tak to som rada. Sľubujem, že niekedy pôjdeme spolu von. Len teraz ešte neviem, že kedy, - odľahlo mi.
-Keď sa ti bude dať, tak vieš kde ma nájdeš, -
-V posilňovni alebo na 223, - zasmiala som sa.
-Pravdepodobne, - zasmial sa aj on.
-Fajn, tak sa maj zatiaľ, - postavila som sa a on sa mi odzdravil.
Na izbe som pobalila Lenke pár vecí do tašky a pred šiestou som vyšla z izby. Bolo o päť minút šesť, keď som vyšla pred domov mládeže, ale Xavier tam už stál. Usmieval sa od ucha k uchu a ruky mal založené za chrbtom. Dnes mal na sebe rifle a sivé tričko s nápisom DC. Vlasy mal nagélované a oči mu žiarili. Šírila sa okolo neho moja obľúbená vôňa.
-Čo sa tak usmievaš? - spýtala som sa podozrievavo, keď som k nemu podišla.
-Nič. Nemôžem sa na teba usmievať? - povedal a ja som sa zamračila.
-Aj ty by si to mohla niekedy skúsiť, - podpichol ma.
-Spokojný? - uškrnula som sa.
-Super. Ľudia sa budú po nás pozerať, -
-To bude určite kvôli tebe, keďže si taký dokonalý, - povedala som ironicky.
-Nie, kvôli tebe. Vyzeráš ako psychopat s takým face-om, - zasmial sa.
-Íííí, - zasmiala som sa aj ja a dala som mu pusu.
-No vidíš, že to ide, - usmial sa a chytil ma za ruku.
Odľahlo mi, keď som zistila, že za chrbtom neskrýva žiadnu ceduľu s mojím menom.
Pobrali sme sa smerom k nemocnici, no okľukou cez mesto. Pomaly sme blúdili pomedzi obchody a obzerali výklady. Nakoniec sme skončili pred jedným s Nike botaskami.
-Ten chalan na teba stále zíza, - zavrčal mi pri uchu Zavi.
-Na mňa? - zasmiala som sa a pozrela som sa tým smerom, kde stál „okukovač“.
-Celkom zlatý, - skonštatovala som nevinne.
-Vŕŕŕ, - nahol sa ku mne Zavi a dal mi pusu na líce.
-Hmmmm. Ale zase aj tá baba je celkom chutná, - neodpustil si podpichnutie ani on.
Obzrela som sa a zbadala som dievča, ktoré sa až prehnane usmievalo a pozeralo smerom k nám.
-Vŕŕŕ, - teraz som zavrčala ja, chytila som jeho tvár do svojich dlaní a vášnivo som ho pobozkala.
-Počkaj, nevládzem dýchať, - povedal mi, no ja som mu nedala žiadnu šancu a chudák Zavi sa nemal ani ako brániť, lebo som ho očividne poriadne prekvapila.
-Chceš ma zabiť? - rozdýchaval sa.
Ja som opäť pozrela smerom, kde stálo to neznáme dievča, a uspokojene som sa usmiala. Nebolo tam.
-Nie, ešte som ťa dostatočne nezničila. Najprv ťa budem týrať a potom budeš prosiť o to, aby som ťa zabila, - pozrela som naňho zvodne.
-Týrať? A ako? - spýtal sa nevinne.
-Tak ako dnes napríklad, - odpovedala som.
-Keď nad tým tak rozmýšľam, tak tie bozky zvládam v pohode. Čo bude ďalej? - zasvietili mu oči.
-Ďalej? - usmiala som sa a pritiahla som si ho k sebe, aby som ho opäť začala bozkávať, no tento krát jemne a citlivo. Od jeho pier som sa presunula k sánke a potom na krk.
Xavier zastenal.
-Stačí ako ukážka? - prestala som a zašepkala mu do ucha.
-Týrajte ma ďalej pani moja, - vzdychol si.
Pokračovala som ďalej, no v tej chvíli mu zazvonil mobil.
-Počkaj zlato, - povedal mi.
Zatvárila som sa urazene a on mi dal pusu a zdvihol. Volal asi dve minúty a ja som postávala pri ňom.
-Tak kde sme to prestali? - šuchol si mobil naspäť do vrecka.
-Že ideme za Lenkou, - žiarivo som sa usmiala. Presne ako som čakala, začal protestovať, ale nakoniec som mu sľúbila, že ešte budeme pokračovať.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sleepwalker9
24. 7.júla 2009 23:01
Napíš svoj komentár