-Čo? Hej, čaute, - vyzeral unavene.
-Ahoj, postavil sa za mňa Zavi.
-Idem za Lenkou, - povedala som a nechala som ich stáť na chodbe.
V izbe boli pri Lenke jej rodičia a v strede sedela Lenka. Dalo by sa povedať, že vyzerala celkom fajn. Usmievala sa. Nezdržala som sa dlho, len som jej odovzdala veci a už som sa ponáhľala preč. Sľúbila som jej, že po škole za ňou zájdem.
-Už ideš? Mal by si si pospať, - povedala som Tomášovi.
-No ak idete aj vy, - povedal a zívol.
-No, vieš, vlastne, my sme chceli ísť ešte do mesta, - povedala som mu.
-Aha, jasné, chápem, - prikývol a rozlúčil sa s nami.
So Zavim sme sa pobrali ruka v ruke do mesta. Neskutočne som si užívala tieto chvíle, to, že som ho cítila veľa seba. Nechápem, ako som sa mohla do niekoho tak zaľúbiť. A očividne to isté prežíval aj Xavier. Majetnícky ma držal za ruku a hrdo si vykračoval. Okolo pol desiatej sme sa pobrali smerom na intrák.
-Čo by sa stalo, kebyže dnes nespíš na intre? - spýtal sa ma cestou Zavi.
-A kde by som mala spať? - pozrela som naňho nechápavo.
-Trebárs u mňa? -
-U teba? Doma? Zajtra ideme do školy, - pripomenula som mu.
-Ako kto, - uškrnul sa.
-Ty nejdeš? -
-Nie. Načo? Otecko mi to vybaví, -
-Aha, - povedala som chladne, - takže zajtra sa teda nevidíme, -
-Ako žeby nie? Aj poobede je čas nie? -
-Poobede idem za Lenkou a potom sa balím a cestujem ku starkej, - spomenula som si, že som jej to sľúbila.
-Ku starkej? A načo? A na koľko? - slová „na koľko“ zdôraznil.
-Asi do konca týždňa. Teda tak som to plánovala. Potrebujem si oddýchnuť. Zresetovať sa, -
-Aha, - povedal Xavier namrzene.
-Zrejme mám na tom podiel aj ja, -
-No tak keďže vôbec netuším ako to medzi nami bolo respektíve je, - povedala som opatrne.
-Ako to bolo? Nie je to už jedno? Ver mi, že ani pre mňa to nebolo ľahké. Keď mi do života vtrhla nejaká fialovo-vláska. Predtým som mal veľa dievčat. A bolo mi jedno, ktorá to bola a s kým paktovala popri mne. Proste som ju chcel a mal som ju. Ale potom si prišla ty a zrazu mi boli všetky baby ukradnuté. Chcel som len a len teba. Potom som zistil, že ma vôbec nepoznáš. A to mi hralo do kariet. Mohol som otestovať, že či by som mohol zbaliť nejakú babu bez môjho spoločenského kreditu. Lenže môj pokus nedopadol práve naj. Keďže som sa zamiloval až po uši, - usmial sa.
-Takže som mala byť len ďalší skalp, či ako to mám chápať? -
Zavimu zamrzol úsmev na tvári a v očiach sa mu mihol strach. Mlčal.
-No? -
-Neviem, či bude horšia pravda alebo lož. Bojím sa, že by som ťa mohol stratiť, -
-Rozhodni sa podľa srdca, - povedala som mu a pobrala som sa smerom ku schodom.
-Idem už, lebo je dosť neskoro, - povedala som na vysvetlenie.
-No dobre. Dobrú noc, - povedal mi potichu Xavier.
Asi som ho dosť vyviedla z miery.
Ešte som sa obzrela. Ustarostene na mňa pozeral, no potom sa usmial a zdvihol ruku. Usmiala som sa aj ja.
Na druhý deň ráno som márne dúfala, že si to Xavier rozmyslí a bude stáť na zastávke, nestalo sa tak. Smutne som sedela a nezaujato pozerala von cez špinavé okno.
Poobede som sa zbalila a pobrala na stanicu. S plnou taškou visiacou cez plece som sa predierala pomedzi ľudí k okienku, kde predávajú cestovné lístky na vlak.
Hneď ako som si kúpila ten svoj, hlásili odchod môjho vlaku, tak som si švihla aby som ho neprepásla. Keď som si konečne našla miesto pri okne v jednom kupé, vlak sa pohýnal. V tej chvíli mi začal zvoniť mobil.
-Prosím? - zdvihla som.
-Geri? Kde si? Som na stanici, - spoznala som Zaviho hlas.
-Xavier? Vo vlaku už, - odpovedala som.
-Do riti. Pozri von. Chcel som ťa ešte stihnúť, - vykukla som von z okna a uvidela Xaviera v dokonalom štýle ako zadýchane uteká za vlakom a ruke zviera mobil. Dokonca aj keď bol zadýchaný vyzeral božsky.
-Tak teda pekný týždeň, - pozerala som za ním a povedala do mobilu.
-A kedy sa mi vrátiš princezná? Už teraz mi chýbaš, -
-Ešte neviem. Možno až v nedeľu, -
-A čo tu mám robiť bez teba? Veď sa zbláznim, -
-Ty to nejako zvládneš. Pôjdeš sa niekam baviť a bude tam veľa báb a ty...-
-Vŕŕŕ... žiadne baby. Ja si pekne počkám na teba, -
-No dobre teda, - povedala som.- Maj sa mi, -
-Ahoj, princezná, - zložil.
No hneď na to mi začal zvoniť mobil opäť.
-A ty nie si skalp. Od začiatku ma k tebe niečo tiahlo, len som sa bál ti to povedať. Milujem ťa a prepáč, budeš to mať so mnou ťažké, - vysypal zo seba skôr než som stihla niečo povedať.
-Aj ja teba, - zasmiala som sa.
-Ty sa zo mňa smeješ? - spýtal sa.
-Nie ty trdlo. Bye bye, -
-Arrivederci, - zložil.
Vymyslený príbeh
Komentuj
7 komentov k blogu
6
je to zaujímavo napísane páči sa mi to celé
koľko častí to bude mať??? cca???
koľko častí to bude mať??? cca???
Napíš svoj komentár
pridas aj koniec?