-To bude asi tým senom čo máš vo vlasoch, - povedal Zavi vážne.
-Čo? - ruka mi okamžite vystrelila do vlasov.
-Ale nie, robil som si srandu. Nemáš tam nič, - zasmial sa.
-Pekne, pekne, - urazila som sa.
-Vidím ako zvládaš tie závistlivé pohľady, - podotkol.
-Musíš byť ku mne taký hnusný? -
-Ale no tak, princezná, - dal mi pusu.
Práve prichádzal jeho vlak, tak sme sa rozlúčili a on nastúpil.
-Kedy prídeš? - zakričal mi ešte.
-Asi v sobotu ráno, -
-Budem ťa čakať, len mi napíš, že kedy, - zakýval mi a vlak sa pohol.
-Dobre, - poslala som mu vzdušný bozk a keď sa vlak stratil z dohľadu išla som ku starkej. Nešla som, vznášala som sa.
V sobotu ráno som opúšťala starkú s ľútosťou, že už musím ísť v pondelok do školy , ale i s tým, že sa budem snažiť čo najskôr sa vrátiť. Nastúpila som do vlaku a zamávala jej. Keď už starkú ani stanicu nebolo vidieť, do uší som si dala MP3 a venovala sa LP.
Pred príchodom na stanicu som napísala Zavimu sms, že kedy by som teoreticky mala byť v Poprade. Odpísal mi, že ma tam bude čakať.
Keď som vystúpila z vlaku, na stanici bolo len málo ľudí. Xavier stál pri vchodových dverách, mal na sebe čierne tričko tento krát s logom Nike, čierne rifle a botasky tiež Nike, nagélované vlasy a na očiach slnečné okuliare. Ruky mal strčené vo vreckách a usmieval sa od ucha k uchu.
-Nesvieti slnko, - povedala som mu.
-Ja sa maskujem, aby ma nik nespoznal, keď ma odfotia po boku Konrádovej frajerky, -
-Ha ha, vtipné. Tak to si nemôžeme dať ani pusu, - podpichla som ho.
-Ale čože by nie, - protestoval hneď.
-Daj zoberiem ti tašku, - povedal, keď sme sa pohli z miesta.
-Preboha, to čo tam máš? 10 kilové činky? - zavtipkoval.
-Nie, 10 kilo sena v kockách, - odvrkla som.
-Stačilo povedať a ja by som ti vybavil celú stodolu, - zaceril sa.
-Ale to by už nebola taká atmosféra ako vtedy, -
-Myslíš? -
-Si dáky nadržaný či čo preboha. Radšej si zober aj kondómy teda na tie Seychelly, - zasmiala som sa.
-Jedny mám aj tu, ak chceš. Rozložíme si to seno...- strčil mi ruku do zadného vrecka na nohaviciach.
-No jasné, rovno aj tu, - povedala som.
-Zdravím ľudkovia, čo vy tu? - ozval sa niekto za nami až mnou trhlo.
-Počúvam, že riešite dôležité veci, - uškrnul sa Maťo.
-Čau, Konrád, - zavrčal Zavi.
-Aj ja ťa rád vidím, - uškrnul sa naňho a potom mi venoval zvodný pohľad, čo neuniklo ani Xavierovi.
-Dávaj si bacha na oči, lebo si už nebudeš musieť kresliť čierne linky, -
-Prestaň, láska, - ukľudňovala som ho.
-Čo ty tu? - opýtala som sa Maťa.
-Dohodol som si s nejakou babenkou rande, -
-Teba aj nejaká chce? - spýtal sa ho Xavier povýšenecky.
-Aha, veď tam ide, - ukázal na blondínku blížiacu sa k nám.
-Ahojte. To je ale náhoda, že sme sa tu všetci tak krásne stretli, - usmiala sa.
-To je fakt náhoda, - podotkla som.
-Dúfam, že ti to nevadí, že som si dohodla stretnutie s Maťkom, ale keďže ty...-
-Monika, - prerušil ju Xavier.
-Zavi, zlatko. Počula som, že odchádzate na dovolenku, -
-Si dobre informovaná ako vidím, - povedala som jej.
-Nemal by si už byť doma? Za pol hodinu idete či nie? -
-Ehm, no...- snažil sa uhnúť môjmu spýtavému pohľadu.
-Tak mi už asi pôjdeme, - situáciu vytušil Konrád, ktorý sa ozval.
-Ale...- ozvala sa Monika.
-Pôjdeme do Irishu, nie? - ťahal ju preč.
-Ešte sa chcem rozlúčiť so Zavim, - povedala mu a prišla ku Xavierovi.
Objala ho a stala si na špičky v drobných topánočkách od Prady, aby mu dala pusu na obe líce. Potom mu ešte zapriala "Safe Journey", až som sa čudovala, kde nabrala také slová v peroxidovej makovici a nakoniec ho pohladila po líci. Na to sa otočila a odcupitala ku Konrádovi.
-Netuším odkiaľ to mohla vedieť! - pozrel na mňa a odpovedal, hoci som nevyslovila žiadnu otázku.
-Naozaj, láska, -
-A to s tým odchodom? - bála som sa to opýtať.
-To som nevedel ani ja. Iba dnes ráno mi to oznámil otec. Takže som hneď utekal za tebou. Ani nevie...- ozvala sa známa zvučka.
-Už asi vie, -
-Prepáč, - povedal a zdvihol.
Z prúdu reči, respektíve kriku, ktorý bolo len ťažko identifikovať, som vyrozumela len to, že ak do 10 minút nebude doma, tak nech si telefonujúceho nepraje.
Zavi mrzuto položil a strčil mobil do vrecka.
-Ja...-
-Musíš ísť, - dokončila som zaňho a on prikývol.
-Veď dva týždne nie sú až tak veľa, - usmiala som sa povzbudzujúco naňho.
-S otcom? A bez teba? - pochybovačne sa spýtal.
-To nejako vydržíš, láska, - dala som mu pusu.
-Choď aby si to stihol, nie že bude z teba fašírka, -
-Hneď ako prídeme, tak sa ti ozvem. Ľúbim ťa, zlatko, - dal mi ešte jednu pusu a potom sa otočil na odchod.
Naposledy mi zakýval a ja som mu poslala vzdušný bozk a pobrala sa opačnou stranou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
sleepwalker9
31. 7.júla 2009 10:03
Tá poznámka o stodole sena je dobrá
Napíš svoj komentár