Autobusový princ 24. diel

Nastal deň D. Teda deň N, N ako návratu. Od rána som striehla a poškuľovala po mobile, že kedy začne zvoniť. Nič.
„Preboha ak sa mu niečo stalo...“ pomyslela som si a v tom mi prišla smska.
„Ahoj. Dnes sa mi nedá. Xavier“
V prvej chvíli mi odľahlo, že sa mu nič nestalo, ale potom som si správu prečítala ešte raz. Niečo mi nesedelo. Nenapísal ani, že kedy príde.
-Zvláštne, - povedala som nahlas.
-Zvláštne? Čo je zvláštne? Že chodím? - ozvalo sa spoza mňa.
-Leni! - vyskočila som a bežala k nej.
-Konečne ťa pustili, - vyobjímala som ju a úplne som zabudla na Xaviera a sms.

-Bože, asi by sme mali ísť spať, - zahlásila Lenka.
Bolo pol jednej ráno a my sme sedeli na posteliach a rozprávali sa.
-Musíme si to predsa vynahradiť, - povedala som a vystrela som sa na posteľ.
-Veď som rozprávala stále len o sebe, -
-O sebe? Skôr o Tomovi, - podpichla som ju.
-Veď heeej, - zasmiala sa, - A čo tvoj chlap? -
-Bol na dovolenke na Seychelloch a dnes sa vrátil, -
-Ako to, že teba nezobral? -
-Lebo šiel s otcom, -
-Ahá. S pánom primátorom. Zmeškala si pohľad na jeho luxusné telo v plavkách, -
-No ak má také ako jeho syn...- zasnívala som sa.
-Čo? Ty si ho videla...? Vy ste spolu už...? - vyvalila Lenka oči.
-Nie, preboha! - začala som sa smiať.
-Videla som ho zatiaľ len bez trička, -
-Tak to je nuda potom, - zívla si.
-Ale vyčkaj času. Čo nebolo môže byť...- žmurkla som na ňu.
-Mám ho omotaného okolo prsta, -
-Alebo on teba, - podotkla.
-To sa ale nemôže nikdy dozvedieť, - pozrela som na ňu vážne.
-Budem mlčať ako masový hrob, - zamkla si ústa.
-Hej ako s tým, kde býva moja starká, -
-Brzdi, o to si ma nepožiadala, aby som mlčala. A navyše takto by si prišla o polonahého Xaviera. Síce, možno keby som mlčala, tak by sa aj vyzliekol, aby som mu to povedala, -
-Lena! - skríkla som na ňu a ona sa začala smiať.


V pondelok ráno som sa vychystala do školy. Miesto vedľa mňa v autobuse ostalo neobsadené. Školu som nejako pretrpela a po návrate na intrák som sa pustila do čítania povinnej literatúry.
Cestou z večere nás zastavil Erik.
-Ahoj. Ako sa máte? - usmial sa.
-Ale ujde to, - odpovedala som.
-A ty? Ako po úraze? -
-Už je to pohodka, len som zlenivela v tej nemocnici, - povedala Lenka.
-Nešli by ste sa prejsť niekam? Nechce sa mi nudiť na izbe. Teda ak sa nemáte čo učiť, - nadhodil nevinne.
-Ja určite nie. Ako nič proti tebe nemám, ale už mám naplánované niečo iné, - povedala Lenka rýchlo.
-A ty, Geri? - pozrel na mňa.
-No... ja by som aj šla, - usmiala som sa.
-Tak to som rád teda. O siedmej sa stretneme dole, okej? -
-Hej, jasné, - povedala som a on odišiel.

Lenka ma buchla do pleca a nahnevane povedala:
-To čo robíš? -
-Idem s ním von, - pozrela som na ňu nechápavo.
-Prečo?
-A prečo nie? -
-Lebo z toho cítim prúser ako sviňa. Chodíš predsa so Zavim. Vieš ktorý to je? Hnedooký, hnedovlasý chlapec, ktorý ťa miluje, -
-Dobre, veď s ním nejdem na rande. A Xavier sa bohvie kde túla, - zosmutnela som.
-Rob ako myslíš, - mykla plecom.

O siedmej som teda zišla na vrátnicu, kde ma už čakal usmievavý Erik.
-Ahoj, - pozdravil ma.
-Čauko, - usmiala som sa aj ja.
-Tak kam pôjdeme? - opýtala som sa keď sme opúšťali chodbu.
-Neviem. Kam chceš ísť? -
-Mne je to jedno, ale dala by som si niečo na pitie, - navrhla som.
-Fajn tak môžeme zájsť trebárs do Irishu, čo ty na to? -
-V pohode, - súhlasila som.

Nezdržali sme sa dlho, lebo Erikovi volal kamarát, že niečo potrebuje. Pobrali sme sa teda naspäť na intrák. Pred ním ma čakalo (ne? )milé prekvapenie. Stál tam hnedovlasý, hnedooký chlapec, ktorý ma miluje. Stál tam Xavier. Erikovi som povedala, že ostanem ešte von a on pochopil. Pobral sa sám dnu, zatiaľ čo ja som kráčala v ústrety svojmu priateľovi.

 Vymyslený príbeh

7 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu