Autobusový princ 25. diel

-Kto to bol? - spýtal sa ma.
-Ahoj, láska, - povedala som kľudne a chcela som mu dať pusu.
-Kto to bol? - spýtal sa netrpezlivo znovu.
-Kamarát, - pozrela som naňho podozrievavo, - deje sa niečo? -
-Kamarát? - zaťal päste.
-Hej, „kamarát“, - zdôraznila som to slovo.
-To je ten, s ktorým si bola keď som bol preč? -
-Toto je nejaký výsluch alebo čo? Prečo ťa to trápi? - začínalo ma to štvať.
Takto som si teda nepredstavovala zvítanie s láskou môjho života po dvoch týždňoch odlúčenia.
-Tak bol to on? - neodpovedal.
-Žiarliš alebo čo? - začali sme sa hádať.
-A nemal by som? Ja som bol preč dva týždne s otcom a ty si si tu užívala s dákym „kamarátom“-
-Prosím? - spýtala som sa neveriacky.
-Chceš mi povedať, že to tak nebolo? -
-Xavier? Čo sa deje? -
-To by si mala vedieť ty, či nie? -
-Neviem o čom točíš, - pozrela som naňho nechápavo.
-Žeby o „kamarátskych“ výletoch, ktoré si si užívala, kým som bol preč? -
-Dal si ma sledovať alebo čo? - vyvalila som oči.
-Videla ťa Mon... moja kamarátka...- povedal nahnevane.
-Monika? Takže si doteraz bol s ňou? - vyskočila som.
-To je jedno s kým som bol, - mykol plecom.
-Nie, to nie je jedno! Ty sa tu budeš do mňa navážať, za to, že som bola von s Erikom, kým ty si bol preč, a ty ako prvé kam ideš, keď sa vrátiš, tak to je k Monike? S kým máš vzťah? S ňou, či so mnou? Prosím ťa, zobuď sa. Neviem, kto by mal na koho žiarliť! -
-Chceš mi povedať, že ty? Na Moniku? - zasmial sa ironicky.
-A nie? - spýtala som sa bezmocne. – Všade kam sa pozriem je ona a jej blond vlasy. Prišla sa s tebou dokonca rozlúčiť. A teraz mi povieš, že si bol za ňou. A čo spraví ona? Nažaluje ti, že som bola pár krát von s Erikom. Ja už nevládzem, -
-Prosím ťa, nehraj sa na neviniatko, - zase ďalšia irónia.
-Nechápem čo s tebou je. Bola som nadšená, že sa mi konečne vraciaš, že budeme konečne spolu, pretože bez teba to bolo o ničom. Ale ako vidím, mal si ostať tam! Alebo ... alebo s Monikou! - začala som kričať.
-Aby si ty mohla byť s Erikom? ! - zvýšil hlas aj on a od zlosti sa triasol.
-Vieš čo? Daj mi pokoj! Nechcem ťa vidieť. Príď keď budeš zase normálny a nebudeš mi tu vyrábať žiarlivostné scény. Čau, - otočila som sa a odišla preč.

Zrejme som bola až príliš naštvaná alebo v šoku pretože som nevyronila ani slzu. Zúrivo som vošla na intrák a druhými dvermi som zas vyšla von. Pobrala som sa do Veľkej. Po návrate som bola už kľudnejšia a hneď som šla spať. Ako som čakala, Xavier do školy neprišiel, no dúfala som, že sa mi večer ozve. Nič.
Na druhý deň taktiež. V škole sa ma všetci pýtali, že či už prišiel Xavier a kedy príde do školy. Odpovedala som, že neviem, no zrejme dosť podráždene, takže sa ma už nik nič nepýtal. Len Miško pozrel na mňa znepokojene.

-Čo si taká mimo? - spýtala sa ma Lenka pri večeri.
-Čo? - pozrela som na ňu.
Už to bol týždeň, čo sme sa s Xavierom nevideli.
-Hovorí sa prosím, keď už tak. A pýtam sa, že prečo si mimo. Už tri dni len čumíš do blba. Nebola si ani von. A už týždeň si sa neusmiala a nezvonil ti dokonca ani mobil. Z toho vyplýva len jedna vec. Zase je v tom chlap, - skonštatovala.
Ja som len smutne na ňu pozrela, čím som zrejme súhlasila s jej konštatovaním.
-Rozišli ste sa s Xavierom? - chytila ma za ruku.
-Neviem. Povedala som mu nech príde keď bude zase normálny. A už je to týždeň, - vzdychla som si.
-A v škole ste sa nestretli? -
-Nie, do školy nechodí. Ani Miško sa s ním dávno nebavil. Nechápem čo sa deje, - povedala som, no v tej chvíli sa ozval Bennington, môj mobil.
-Prosím? - volal mi Miško.
-Dnes nemám náladu.... naozaj... Miško.... neboj sa o mňa... no fajn... o siedmej... ... okej. Maj sa, - položila som.
Po dlhom prehováraní som musela súhlasiť s tým, že pôjdem s ním von.
-Ideš dnes von? Wow. Komu sa to podarilo? - zaradovala sa Lenka.
-Miškovi, -
-Tak mu povedz, že ma predbehol, lebo dnes som si ťa chcela rezervovať ja. S Tomim ideme do kina, -
-Ty a Tomáš? - spýtala som sa s úškrnom.
-Neuťahuj si zo mňa, hej? -
-Veď okej, ja som len rada, - bránila som sa, - Ideme už? Nechutí mi to, - znechutene som pichla vidličkou do rizota.
-Môžeme, - zodvihli sme sa.
Keď sme odchádzali, práve prišla grupa „Treska a spol.“.
-Ahoj, - pozdravila som sa Tomovi, ktorý vošiel ako posledný.
-Čaute, - usmial sa a vrhol na Lenku zamilovaný pohľad, ktorý mu ona opätovala.

Ani neviem ako, ale odvtedy, čo sa Lenka vrátila z nemocnice, začala tráviť viac času s Tomom. Aj Treska ku nám chodieval, no ona mala oči len a len pre Tomáša. Zaujímavé ako sa vzťahy vykryštalizovali.

-Bol som dnes s ním, - povedal mi Miško.
Sedeli sme na lavičke na námestí a pozorovali okoloidúcich. Pofukoval studenší vietor. Aj bez udania mena som presne vedela o koho ide.
-Je tak trochu nahnevaný a čaká, že sa mu ozveš, - pokračoval, keď som mlčala.
-On je nahnevaný? - vyvalila som oči.
-Čo sa medzi vami stalo? -
-ON je nahnevaný? - nemohla som uveriť. Postavila som sa.
-Kam ideš? -
-On je nahnevaný, - zopakovala som to tretí krát.
Nahnevane som sa vybrala cez celé námestie ku primátorovmu domu, hoci som sa zaprisahala, že tam nepôjdem.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu