Autobusový princ 27. diel

Do Popradu zavítala zima.
Snehové vločky šantili po vonku a užívali si slobodu. Ja som len sedela na parapete a sledovala tento tanec.
-Zbohom, láska, - po líci sa mi skotúľala slza, no rýchlo som si ju zotrela.
-Na koho myslíš? - ozvala sa Lenka, ktorá vošla práve dnu.
-Na nikoho, - pozrela som na ňu.
-Ako každý deň už dva mesiace, - vzdychla si a sadla ku mne.
-Prečo mu nezavoláš? - skúšala to znovu.
-Nemienim sa mu ospravedlňovať, ani ho o nič prosiť, -
-A teba to netrápi? - spýtala sa ma.
-A JEHO to netrápi? Kebyže ho to trápi, v škole sa netvári, že ma nepozná, -
-A ty sa mu čuduješ, keď si ho nechala? -
-A ty sa mi čuduješ, prečo som to spravila? -
-Ale aj tak, -
-Ty by si to nespravila? Kebyže sa okolo Tomáša obšmieta neustále nejaká štetka, ktorú nemáš rada, lepšie povedané z duše nenávidíš, pretože si o nej myslíš, že je oveľa krajšia a vhodnejšia pre neho ako ty, a po hádke, ktorá je tiež tak trochu kvôli nej, ho vidíš s ňou, ako idú vedľa seba a skvelo sa zabávajú, zatiaľ čo ty sa zožieraš a trápiš? -
-Nie, pretože to môže byť inak, ako to vyzerá, -
-A keby to nebolo po prvý krát? - tento krát trochu zapochybovala, ale aj tak mi odporovala.
-Nie, pretože ho ľúbim, -
-A ja ho neľúbim? Už dva mesiace mi nebije srdce a za to môže len on a jeho Monika, -
-Tak prečo mu nezavoláš? -
-Ja, ja...-
-Pretože ho chceš úplne stratiť? ! Aby si sa mohla potom ľutovať. A nehovor mi, že ťa v škole ignoruje. Dobre viem, že už niekoľko krát sa chcel s tebou rozprávať. Nepozeraj tak na mňa, netrápi to len mňa, -
-Mišo, - povedala som mrzuto.
-Už nás nebaví pozerať sa na teba, ako sa týraš, -
-A čo mám teda robiť? -
-Takže zajtra...-
-Nie! Nikam nejdem! - protestovala som hneď.
-Počkaj, veď som nič nepovedala, -
-Poznám ťa na toľko, že viem čo plánuješ, -
-Dobre, ale zajtra pôjdeš so mnou do parku, sľúb mi to, - pozrela na mňa.
-Ak tam nebude...-
-Nik tam nebude, - sľúbila mi.

-Ja ešte idem do parku, - povedala som Miškovi na druhý deň. Škola sa nám skončila a po obede všetci utekali domov pred mrazmi.
-Na čo? - zaujímal sa.
-Mám tam stretnutie s Lenkou, -
-S Lenkou? - zatváril sa nechápavo.
-Netvár sa, že ju nepoznáš, -
-Dobre, dobre. Ja som len robil dobrý skutok, - pozrel na mňa nevinne.
-Veď si to ešte s tebou vybavím, -
-Okej. Maj sa, aby si nemeškala, - súril ma.
-Bye bye, - pobrala som sa smerom k opustenému parku. Hneď mi to bolo podozrivé a keď mi začal zvoniť mobil, len som sa utvrdila.
-Kde si? - spýtala som sa Lenky.
-Ja... trošku budem meškať...ale nikam nechoď, - hovorila rýchlo.
-Musím končiť, pá, - a zložila.
-Čau, - povedala som namrzene a vložila som mobil do vrecka.

Bola riadna kosa, tak som prešľapovala na mieste a robila kôpky snehu.
„Tak toto jej nedarujem.“ Našťastie nesnežilo. Keď som zdvihla zrak, videla som ku mne kráčať Xaviera.

 Vymyslený príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

9 komentov k blogu