Autobusový princ 29. diel

-Kde si bola? - spýtala sa ma Lenka, keď som prišla na intrák.
-V parku. A prečo si tam nebola ty? - zaujímala som sa.
-Veď som bola. V parku na námestí, -
-Povedala si, že sa stretneme v tom opustenom parku pri našej škole, -
-Nie, asi si mi zle rozumela, - povedala.
-No a to je náhoda, že v tom parku, kde som bola ja, sa zjavil aj Xavier. Čo myslíš? - povedala som ironicky.
-Tak to teda je...- uškrnula sa.
-A čo chcel? - spýtala sa s hraným záujmom.
-Ak chceš vedieť, či som ho konečne vypočula, tak áno. Ak to, že či sme opäť spolu, tak to nie, -
-Nie? -
-To ste sa dohodli vy s Mišom a so Xavierom? - pozrela som na ňu.
-Prečo myslíš? -
-Áno či nie? -
-Dobre, už nám to vadilo. Vy dvaja proste patríte k sebe, -
-No neviem, -
-Prestaň prosím ťa. Dobre vieš, že s Erikom by ti to nefungovalo...-
-S Erikom? -
-Videla som vás ako sa na seba pozeráte. Ty si sa ešte ako tak držala, zrejme kvôli tomu, že ľúbiš iného, ale on svietil jak fosfor hneď po zhasnutí svetla, - povedala, - takže už netrucuj a pekne sa s ním daj dokopy, -
-Ale čo? Vy ste sa všetci spykli a myslíte si, že ja čakám len a len naňho? -
-A nie? -
-Bože, - pokrútila som hlavou.
-Sami si hovorila, že ti nebilo srdce, keď si s ním nebola, -
-Ale to neznemená, že keď ma dobreže neznásilní v snehu, tak sa mu hodím okolo krku, -
-Len aby si sa nehrala na neprístupnú až príliš dlho, lebo skončíš sama a Xavier znovu s Monikou, - karhavo na mňa pozrela.
-Ako že...počkaj... ako že znovu s Monikou? -
-Veď spolu už raz chodili, nie? Pred tým, než sa dal dokopy s tebou. Vtedy mali krízu a Xavier jej z trucu povedal, že si nájde obyčajnú babu. Ale to ti povedal, nie? -
-Hej, no jasné, - povedala som ironicky, - jasné, že o tom viem, -
-Ups, asi som prezradila viac ako som mala. To ti fakt nikdy nepovedal? Ani to, že ona sa okolo neho točí, len kvôli tomu, lebo si stále myslí, že trucuje? - zahryzla si do pery.
-Akosi sa o tom zabudol zmieniť, - odišla som z izby.
Znovu som sa vybrala na poschodie ku starému známemu oknu. Rozmýšľať. Potrebovala som rozmýšľať.

Bol pondelok ráno. V škole si všetci rozprávali zážitky z piatkovej žúrky a z raňajšej guľovačky.
Sedela som na svojom mieste, respektíve na mieste, kde som sedela už dobré tri mesiace, vedľa Miška, no on dnes akosi neprišiel do školy.
-Ahoj, - pozdravil ma niekto známym hlasom.
-Čau, - odzdravila som a naďalej som pozorovala pokojný buzerplatz pred školou.
-Mišo dnes nepríde? - sadol si za mňa.
-Neviem, - mykla som plecami.
-Aha, - povedal zarazene.
V tej chvíli zazvonilo a do triedy vošla Svrčková, takmer vždy presná matikárka.
Pomedzi hodiny sa ma Xavier niečo spýtal, no ja som znovu odpovedala jedným nanajvýš dvoma slovami. Deň zbehol celkom rýchlo a ja som vychádzala z jedálne. Do cesty sa mi postavil Xavier.
-Ahoj, - pozdravil ma znovu.
-Čau, - skúsila som ho obísť, no kráčal predo mnou.
-Ako sa máš? -
-Fajn. Dovolíš? - prestalo ma to baviť, tak som zastala.
-Myslel som, že komunikačnú bariéru sme prelomili minulý týždeň, - povedal uštipačne a tiež zastal.
-Veď ti odpovedám, či nie? -
-Ak vrčanie považuješ za komunikáciu, - ironicky sa usmial.
Nebezpečne som po ňom zazrela.
-No dobre, čo ti sadlo na nos? - spýtal sa ma na rovinu.
-Takže s ňou nič nemáš, - udrela som ho päsťou do bundy.
-No...- poškrabal sa po hlave. –Je tu jedna vec, -
Pred školou zastal čierny džíp. Vystúpili z neho dve baby. Jedna z nich bola Doňa, Xavierova nevlastná matka a na druhú som sa ani nemusela pozrieť.
-Hmm... Monika, aká náhoda, - povedala som s trpkým úsmevom, - nemal by si nechať dámy čakať, - obišla som ho a pobrala sa smerom na intrák

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu