Autobusový princ 31. diel

Hneď ako som zavrela dvere, Zavi si ma pritiahol k sebe a začal ma vášnivo bozkávať. Presne tak ako vtedy v kope sena. Lenže teraz vo mne horela väčšia túžba, možno to bolo spôsobené tým odlúčením a teraz som si to dokázala viac vážiť. Vedela som, že ho môžem kedykoľvek stratiť a preto som si ho chcela užiť čo najviac. Pomaly sme sa presunuli ku katedre a Xavier ma na ňu posadil. Minisukňa nebola problém a tak sa dostal bližšie ku mne. Jeho ruka blúdila po mojich nohách, až sa dostávala ku stehnám. Perami sa dostával ku kľúčnej kosti a ja som si ho za boky priťahovala bližšie. Potom som sa dostala k jeho opasku, lenže tu nastal problém. Xavier ho síce nezbadal, pretože sa opäť venoval mojim perám, lenže ja som sa mordovala s opaskom, ktorý som nevedela rozopnúť.
„Keby nemal tento pridrbaný opasok! “ pomyslela som si, no v tej chvíli som mohla ďakovať Bohu, že ho mal na sebe. Do triedy totiž vtrhol Svrček, taktiež učiteľ na našej škole, a za ním aj nejaká trieda. Už spomínaný Svrček ostal stáť vo dverách a bol vykoľajený ešte viac ako my dvaja so Zavim, prichytení in flagranti.
Chcela som spojiť nohy, lenže Xavier stál medzi nimi, takže sa mi to nepodarilo.

-Takže táto triedy asi nie je voľná, - povedal niekto zo starších žiakov.
Zozadu sa ozval smiech. „Rýchlo“ som sa spamätala, odstrčila Xaviera a zoskočila zo stola. Napravila som si minisukňu a ťahala Zaviho von z triedy. Placho a ospravedlňujúco som sa usmiala na učiteľa a predierala som sa za hvizdotu cez hlúčik študentov.

Zahli sme za roh a chcela som ísť do triedy, lenže Xavier ma stiahol do šatne a veselo pokračoval tam, kde sme prestali.
-Hej, hej...Xavier! Čo robíš? - odsúvala som ho, no on bol silnejší.
-Milujem ťa, - zašepkal.
-To vidím, že doslovne. A nevadí ti, že nás len pred chvíľou prichytilo najmenej 20 ľudí? -
-Nie. Ja som ti navrhol, aby sme šli ku nám domov, -
-Bože, Xavier, prestaň už, - v tej chvíli fakt prestal a urazene na mňa pozrel.
-Pozri fakt si nemyslím, že je to dobrý nápad, - pozrela som mu do očí.
-Predtým ti to nevadilo, - opätoval mi pohľad, no v tom jeho bol vzdor.
-Ale predtým sme boli sami, kým teraz je naokolo najmenej 200 ľudí, -
-To si mi mohla povedať rovno a nie ma provokovať, -
-Láska, nedurdi sa, - dala som mu pusu.
-Ups... asi vyrušujem, - do šatne vtrhla tento krát Iva.
-Ale nie, - usmiala som sa na ňu, vyslobodila som sa z objatia a vzala Xaviera za ruku von.
-Vidíš, o tomto som ti hovorila, - povedala som mu, no stále bol trošku nahnevaný.
-Hneváš sa? - opýtala som sa ho pred triedou.
-Ale nie, - povedal.
-Napraví to objatie? - uškrnula som sa.
-Ani si nevieš predstaviť ako ťa ľúbim, - povedal mi a ja som si ho pritiahla k sebe. On mi zatiaľ stihol strčiť ruky do zadných vreciek na sukni.

-Čo máte dnes na pláne, hrdličky? - opýtal sa nás Miško po škole.
-Ešte nevieme, - odpovedala som mu.
-Zrejme pôjdeme ku nám, - povedal Xavier.
-Hej? - opýtali sme sa s Miškom naraz.
-No veď hej. Ešte si u nás nebola, - vysvetlil nám obom.
-No to je síce pravda, ale...- protestovala som.
-Žiadne ale, - prerušil ma.

-Si si istý, že je to dobrý nápad? - opatrne som sa ho spýtala, keď sme vošli cez bráničku jeho domu.
-Áno. Vari sa len nebojíš, - uškrnul sa.
-No neviem... nie som na to ešte pripravená, - povedala som placho.
-Ale láska, bude to krásne. Uvidíš, - pritiahol si ma k sebe.
-A...a čo keď niekto príde? -
-Kto by prišiel? Otec má dnes poradu a Doňa šla pravdepodobne nakupovať, - upokojoval ma.
Zastali sme pred vchodovými dvermi. Xavier vybral kľúče a odomkol. Naozaj nebol nik doma. Chytil ma za ruku a voviedol dnu. Ostala som stáť, keď som uvidela obrovskú obývačku.
-Tak teda vitaj u Dankovcov doma, -
-Ja...nemám slov, - vysúkala som zo seba.
-To nevadí. Nie si ani prvá, ani posledná, - zasmial sa Zavi.
Čo? - odlepila som oči od obrazu nad kozubom.
-Ale nič. Dúfam, že ti nebude vadiť, keď ti nespravím podrobnú prehliadku po dome, -
-Prečo? Ja by som ho rada videla, - chytila som sa toho, pretože som zrazu dostala strach z toho, čo som si myslela, že budeme robiť.
-Niééé, - zatváril sa Xavier martýrsky.
-Prosííím, - usmiala som sa.
-Veď sem ešte prídeš, či nie? -
-Chrústik môj milovaný jediný, -
-Nehovor mi chrústik. Tak ma volá Doňa, - zavrčal.
-Veď práve pre to, -
-Dobre, - schytil ma za ruku a začal ťahať smerom do kuchyne až ma to bolelo.
-Tu je kuchyňa, tam vzadu máme špajzu...- hovoril a už ma ťahal inam.
-Tu je otcova pracovňa...-
-Auu... to všetko robíš tak rýchlo? - spýtala som sa uštipačne.
-Len to, čo nemám rád, - ignoroval ma.
-Tu je Donina izba... Donin šatník... Jedáleň... Knižnica...-
-Milujem knihy, nemôžeme sa...-
-Nie, nemôžeme, - prerušil ma Zavi.
„Ukázal“ mi ďalších päť izieb a potom mi konečne jednu otvoril.

 Vymyslený príbeh

8 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu