-Čo sa deje? Nechal ťa Peťko? - spýtala sa ma Lenka pri večeri.
-Nie, nie. Dala som Xavierovi pusu. Na chodbe. V škole, - prehrabávala som sa v tatranskej zmesi.
-No to je tragédia normálne, - zasmiala sa Lenka.
-Ticho, nerob si z toho srandu, - zahriakla som ju.
-To sa až tak zle bozkával? - smiala sa Lenka ďalej.
-Niééé, - zatiahla som a porozprávala som jej čo sa stalo.
-Zajtra to bude v pohode uvidíš, - upokojovala ma.
-No len aby, - povedala som s pochybnosťami.
-Uvidíš. A teraz prosím ťa už poďme, lebo sa sem začína sťahovať pliaga, - kývla Lenka hlavou ku dverám.
Do jedálne vstúpili postupne „vždy usmievavý Peťko“, Sido a Jogurt.
-Yes, - skonštatovala som.
Zdvihli sme sa a rýchlo sme sa popri nich prešmykli. Privolali sme si výťah a čakali sme. Výťahu to ako vždy dlho trvalo, keďže nám ho pár krát sekli a keď sa objavilo svetlo na prízemí otvorila som dvere a povedala „konečne“. Nevšimla som si však, že vo výťahu ešte niekto je a tak som sa ocitla v náručí nejakého chalana.
-Ježiš sorry, - ospravedlňovala som sa.
-V pohode, - usmial sa na mňa.
Bol to Sonnenschein, chalan , ktorý sa nie len výzorom ale aj povesťou podobá na T:ma z PaniK.
-Fajn, dnešný deň už viac pridrbaný byť nemôže, - vošla som do teraz už prázdneho výťahu nasledovaná Lenkou, ktorá mimochodom v sebe dusila smiech.
-Čo ti je sm...- oborila som sa na ňu.
-Môžeme? - prerušilo ma niečo. Jasné, že to bol „vždy usmievavý Peťko“.
-Kľudne, - povedala som.
Tak sme si zopakovali opäť jazdu na prvé a vzápätí na druhé poschodie s Peťom, Sidom a Jogurtíkom.
-Bré ráno, princezná, - pozdravil ma ráno Xavier s úsmevom, ktorý hovoril, že to čo sa stalo včera sa už neodstane.
-Dobré ráno, - od salutovala som mu a automaticky som sa posunula, aby som mu uvoľnila miesto.
-Ešte si nepovedala súdruh, - podpichol ma.
-Súdruh Danko, - dodala som teda.
-Takýmto tempom budem za chvíľu Napoleon, kráska a teba si unesiem, - zasmial sa Zavi.
-Počuj, nie si dáky...- zháčila som sa.
-Drzý? Len ma prosím ťa nezačni biť. Mám modriny ešte od včera. I keď...- povedal tajomne.
-I keď čo? - spýtala som sa.
-Keby som sa musel brániť. A ty by si sa chcela vyslobodiť z môjho bodyguardovského zovretia tak ako včera...- pousmial sa Xavier.
-Ženské zbrane ste ešte nepreberali na kurzoch sebaobrany? - uškrnula som sa naňho.
-Nóó, tak prax s tebou ma zaskočila. Oblizovanie s mojím trénerom nebolo nič príjemné, -
-Ty si trdlo. Tak by sa ti zišla nejaká učiteľka, - zasmiala som sa.
-A nechcela by si ma doučovať ty? - spýtal sa ma Xavier .
-Vystupujeme, - postavila som sa rýchlo, lebo naša zastávka sa blížila.
-Dnes večer napríklad. Pozývam ťa von, - postavil sa mi Zavi do cesty s rozkročenými nohami.
Tvár mal nebezpečne blízko a ja som mala chuť opäť ho pobozkať.
-Takto balí primátorov syn všetky baby? - poznamenala som uštipačne.
-Nie, len fialovo vlásky, - podotkol na oplátku.
-Ahá, - prikývla som chápavo.
-No tak pôjdeš so mnou von? Viem, že mi nemôžeš odolať a aj teraz ma chceš pobozkať, - začal sa ku mne približovať.
-Prepáčte, - zachránila ma staršia pani, ktorá sa predierala ku dverám.
-Och, áno. Aj my vystupujeme, - postrčila som Zaviho pred sebou.
-Tak pôjdeš? Prosím, - kráčal celou cestou predo mnou obrátený tvárou ku mne.
-Nemám čas ani záujem. Nevieš čo máme dnes na obed? - spýtala som sa a ignorovala som už jeho otázku „Tak pôjdeš? “, ktorú stále opakoval ako papagáj aj keď som mu už povedala nie.
- Tak pôjdeš? - oprel sa jednou rukou o zárubňu, čím mi zahatal cestou von zo šatne.
-Varujem ťa, - povedal výhražne.
-Óó, vyhrážky. Dovolíš? Musím si odpísať úlohy, - prikrčila som sa a prešmykla som sa popod jeho rameno.
-Ako chceš, - povedal a vykročil za mnou.
To som však nevedela, čo ma čaká v triede. Vedela som, že mám Xaviera v pätách, tak som si švihla. Do triedy som vletela, no Zavi bol tiež rýchly a dobehol ma. Chytil ma za ruku a otočil si ma k sebe.
Kľakol si na koleno a nahlas, tak aby to všetci počuli, sa ma spýtal:
-Pôjdeš teda so mnou von? -
Myslela som si, že sa od hanby prepadnem pod zem. Celá trieda zízala na toto divadielko, čo bolo ešte horšie. Chcela som ho nejako odbiť, ale v tej chvíli mi nič nenapadlo. Zazrela som po všetkých, čo nám venovali pozornosť, vrhla som vražedný pohľad po Xavierovi, vytrhla som si ruku z jeho zovretia, otočila som sa a sadla som si na miesto.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár