Autobusový princ 41. diel

-Dobré ránko, princezná, - pozdravil sa mi Xavier ráno v autobuse, keď nastúpil na svojej obvyklej zastávke.
-Ahoj, - odzdravila som sa mu.
-Deje sa niečo? Dáka si bez nálady, - sadol si a pobozkal ma.
Jeho pery ma na mojich pálili.
-Nie, nič mi nie je, len ma bolí hlava, -
-To vykazuje nedostatok sexu, - uškrnul sa a chytil ma za jedno stehno.
Ja som ho z nepochopiteľných dôvodov udrela. Zavi ihneď stiahol ruku a prekvapene na mňa pozrel.
-Prepáč, ja som len mala zlú noc, -
-V pohode, tak sa ťa dnes nebudem dotýkať, - povedal.
Zvyšok cesty sme presedeli potichu a keď sme vystúpili, chytila som ho za ruku.

Deň ubiehal v celku normálne, avšak s tým rozdielom, že na každej hodine sa učiteľ, či učiteľka opýtali Xaviera, že prečo má slnečné okuliare. Vždy sa nejako vyhovoril, no na fyzike s triednou musel s pravdou von. Vyvolala ho odpovedať.
-Xavier, dajte si dolu tie okuliare, - povedala mu.
-Pani profesorka, mám na to svoje dôvody, prečo ich mám na očiach. Je to nutné? - zahováral.
-Áno, je. No tak, dajte si ich dolu, -
Xavierovi neostávalo nič iné len si ich zložiť. V triede nastalo hrobové ticho. Dievčatá asi ani nedýchali.
-No vidíte. A teraz mi povedzte niečo o elektrickom odpore, - otvorila si knihu.
Bolo mi ho tak strašne ľúto, pretože tam len mĺkvo stál s tými slnečnými bríľami v ruke a pozeral raz na mňa a raz do zeme. Asi po piatich minútach „skúšania“ ho poslala si sadnúť.

Po škole sme tak ako zvyčajne zamierili so parku na lavičky.
-Prečo si sa neučil tú fyziku? - ležala som na ňom.
-Nechcelo sa mi, - povedal ledabolo.
-Chceš aby ťa vyliali zo školy? -
-Aj tak sem chodím len kvôli tebe. A ty ma už nemáš rada, -
-Ja ťa nemám rada? - posadila som sa.
-Nie, - pozrel na mňa a zložil si okuliare.
Monokel mal stále poriadny a nos prelepený leukoplastom.
-Ja ťa milujem, - povedala som mu.
-Tak mi to dokáž, - povedal mi s výzvou v očiach.

Nahla som sa k nemu a pobozkala ho najjemnejšie ako som vedela. A potom znovu a znovu. Zakaždým som mu zašepkala, ako ho veľmi milujem. Prinútila som ho, aby po mne túžil tak, že keď som sa vzďaľovala, on ma nasledoval.
Potom som si naňho obkročmo sadla a jeho tvár vzala do svojich dlaní. Zavi mi položil ruky na zadok. Stále som to mala všetko pod kontrolou, dokiaľ som nepootvorila pery. To už bola Xavierova parketa.

-Tak už mi veríš? - spýtala som sa ho, keď som ho stále po sediaci objímala.
-Na dnes áno, ale mohla by si mi to častejšie dokazovať, -
-Hádam len nežiarliš? - spýtala som sa pobavene.
-Včera si mi strašne chýbala, ak by si chcela vedieť, -
-Veď aj ty mne. Hneď by som ťa vymenila za tú nudnú matiku, - zaklamala som mu.
-Ozaj. Dnes ti to šlo výborne. To si sa sama naučila, alebo ti to niekto vysvetlil? - spýtal sa ma so záujmom.
-Ehm... no jeden kamoš, - povedala som vyhýbavo.
-Aha. Ale biológiu ťa chcem doučovať ja, - uškrnul sa svojím povestným úsmevom.
-Aj telesnú môžeš. I keď v športe som zdatná, -
-Vedel by som o jednom, ktorý si ešte neskúšala, -
-Asi by sme už mali ísť, lebo mi ho tu predvedieš ako vidím aj cítim, - rukou som mu zablúdila k rozkroku.
-Ty ma naschvál provokuješ? - zavrčal a chcel ma pobozkať, no ja som mu priložila dlaň na pery.
-Ideme, láska, - zahlásila som a zdvihla som sa na odchod.

Zavi ma odprevadil až ku vchodovým dverám na intráku.
-Nejdeš ku mne hore? Ja som už u teba bola, - nadhodila som mu.
-Chceš športovať? - uškrnul sa na mňa.
-Bože, na čo ty hneď nemyslíš, - prevrátila som očami.
-Rád by som, láska, ale musím sa učiť, -
-Prosím? Zopakuj mi to? Čo budeš robiť? - zaškerila som sa tento krát ja na neho.
-Hej, nepodceňuj ma! - zatváril sa dotknuto.
-A povedal som, že sa musím učiť, nie že sa budem, -
-No, len no. Pekne sa uč, lebo ťa nebudem mať rada, - podišla som k nemu a pohrávala sa mu s tričkom.
-To je vydieranie, ty potvora, - chytil ma za zadok.
-Rada vydieram ľudí, čo za to stoja, - dala som mu pusu.

Xavier stál chrbtom ku intráku, takže som len ja videla osobu stojacu v okne na izbe 223.

 Vymyslený príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

28 komentov k blogu