Autobusový princ 45. diel

-Čaute, - pozdravil nás a zhodil ruksak, ktorý mal len na jednom pleci, na zem.
-Ahoj, - pozdravil sa mu Miško a vyšiel von.
Ešte pred tým však na mňa pozrel pohľadom „všetko mi povieš“.
-Už sa mi ani nebudeš zdraviť? - podišiel ku mne, lebo mal so mnou botník.
-Ahoj, - povedala som mu nahlas.
Xavier sa usmial. Do očí som mu síce nevidela, ale určite si to užíval.
-Zmenil si voňavku, - poznamenala som, lebo sa práve nakláňal cezo mňa.
-Áno, to aby som ťa neovplyvňoval pri tvojom rozhodovaní. Viem, že si ju zbožňovala, - poznamenal uštipačne.
-Som rada, že na to myslíš, - povedala som ledabolo.
-I keď on tiež nie je práve najférovejší. Ísť po zadanej babe, - zdvihol obočie.
-Ty by si to nespravil? - spýtala som sa.
-Ak ťa teraz berieme ako zadanú, tak vidíš, že nie. A dobre vieš, čo k tebe cítim. Musím sa sakra ovládať, aby som ťa nepobozkal, -
-Vidím tvoje zaťaté päste, - poznamenala som a otočila som sa na odchod. O chvíľu malo zvoniť.
-Môžem sa ťa niečo spýtať? - ozvalo sa spoza mňa.
-Áno? - otočila som sa a on podišiel ku mne a zložil si okuliare.
Pod očami mal kruhy a oči červené.
-Kto je to? - zahľadel sa mi do očí.
Tvár mal odo mňa len 20 cm vzdialenú a ja som sa nezmohla na slovo.
Ticho narušilo zvonenie na hodinu.
-Tak kto je to? - spýtal sa ma pokojne.
-Prečo to chceš vedieť? - pozrela som naňho.
-Len tak. Chcem to vedieť, že kto je ten vyvolený, - povedal jednoducho a bez emócií.
-Nikto, - otočila som sa.
Xavier ma odzadu chytil za brucho a pritiahol si ma k sebe.
-Nepustím ťa, kým mi to nepovieš, - povedal.
-Prestaň, - zastenala som.
Naklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha:
-Sľubujem, že ťa potom pustím, -
Ja som zavrela oči. Staré rany sa mi otvárali.
-Kto je to? - cítila som jeho dych na krku.
-Erik, - skotúľala sa mi po líci slza a jeho ruka už nespočívala na mojom bruchu.
Keď som otvorila oči, Xavier tam už nebol.


-Včera ste neprišli a dnes meškáte. Zajtra teda možno prídete ako normálni študenti, - privítala nás triedna.
-Prepáčte, ale meškal mi autobus, - povedala som jej.
-Aj vy máte nejakú výhovorku, Xavier? - pozrela naňho.
-Ja som mal dnes vlastný odvoz. A v meste bola zápcha, tak tam asi uviazol aj autobus, -
-Ale ja som váš džíp videla odchádzať ešte pred ôsmou, - nadvihla obočie.
-No to je pravda, lebo moja nevlastná matka jazdí aj cez dve plné čiary. A keď som zistil, že Geri tu ešte nie je, tak som ju chcel počkať. Nemohol som ju nechať, také nežné stvorenie, aby bola hromozvodom vášho hnevu, - usmial sa a objal ma okolo pliec.
-Tak to ste teda galantný. A včera ste prečo neboli v škole? - vypočúvala nás ďalej pred tabuľou Svrčková.
-Geri bolo zle, tak som ju odviedol naspäť na internát, -
-A Getrúda nevie sama rozprávať? - pozrela na mňa.
-Viete, v našom vzťahu som ja ten výrečnejší. Mám to asi po otcovi, - zasmial sa.
Ja som sa prinútila usmiať.
-Dobre, choďte si sadnúť, - konečne nás prepustila.
Chcela som si sadnúť ku Miškovi, ale nakoľko ma Xavier ešte stále držal okolo pliec, musela som si sadnúť k nemu do „manželskej lavice“, ako ju všetci z triedy nazývali.
Kto by si pomyslel, že my dvaja už nie sme dokonalý pár, za ktorý nás všetci majú?

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu