Autobusový princ 49. diel

Od tejto chvíle sa mi Xavier začal už úplne vyhýbať. Do školy chodil len sporadicky na písomky a aj to som bola preňho len vzduch. Vlastne nebola som nič, pretože aj ten neviditeľný vzduch potreboval k životu. Ja som bola len dievča, ktoré mu nedalo.


Školský rok sa dostal do posledného mesiaca. Xavier ma teda ignoroval a Erikovi začalo preskakovať. Všade videl mňa a Xaviera spolu. Darmo som mu vysvetľovala, že medzi nami dvoma už nič nie je, mal občas svoje žiarlivostné stavy. A hoci sme sa párkrát pohádali, hneď sa mi ospravedlnil. Už som pri ňom nedokázala dýchať. Každý deň sme boli spolu, čo mi začínalo liezť na nervy a bola som nadšená, že môžem ísť do školy. Nie, že by som Erika nemala rada, ale náš vzťah sa ďalej neposúval. Len vo fyzických záležitostiach sme napredovali. Čoraz častejšie sme sa zamkýnali na jeho izbe , a i keď nedošlo k ničomu prelomovému, začínala som byť na posteľných hrátkach závislá. Predsa len skúsenejší chlapec toho dokáže viac. A Erik toho teda poznal dosť. Máš vzťah mal jednu obrovskú chybu. Bál sa mi čo i len kúsok dať najavo, že s niečím nesúhlasí.

V jedno júnové ráno, keď sme do školy chodili len kvôli dobrej dochádzke, mi prišlo náhle strašne zle. Točila sa mi hlava a bolo mi odporne horúco. Všimol si to aj Miško a ihneď zavolal triednu.
-Gertrúda, necítite sa dobre? - spýtala sa ma Svrčková starostlivo.
-Ani nie, - pokrútila som záporne hlavou.
-Asi by bolo lepšie, keby vás niekto odviedol naspäť na internát, aby ste si odpočinuli, - povedala a práve vtedy vošiel do triedy Xavier.
-Xavier, poďte sem, - hneď ho odchytila.
-Áno? - pristúpil k našej grupe.
-Odvediete Gertrúdu na internát. Vy viete kde to je, pravda? -
-No, áno...- povedal váhavo a potom sa na mňa skúmavo zahľadel.
-Dobre, tak choďte. Getrúda, vládzete chodiť? -
-Asi áno, - prikývla som.
Zbledla som avšak ešte viac pri predstave, že pôjdeme so Zavim osamote.
Pomaly som sa zdvihla a pobrala sa smerom ku dverám. Mlčky sme kráčali vedľa seba a keď mi Zavi otvoril dvere, zamrmlala som „ďakujem“.

-Cítiš sa okej? Lebo si fakt nejaká bledá. Vládzeš ísť? - spýtal sa ma.
-Lebo ak nie, tak zavolám taxík. Pešo by sme sa ku intráku dostali týmto tempom asi tak za tri hodiny, - hovoril, no ja som mu skočila do reči.
-Zavi? Je mi fakt na...- v tej chvíli som padala k zemi.
Nebyť Xaviera, už som na nej vystretá a nič nevnímam, no on ma pohotovo chytil.
-Asi fakt zavolám ten taxík. Geri, vydržíš to? Opri sa o mňa, - v jeho hlase zaznel strach.

Keď dovolal, povedal mi, že za päť minút taxík príde pred hlavnú školskú bránu. S námahou som sa pohla vpred. Xavier ma podopieral z jednej strany a trpezlivo kráčal po mojom boku. Hovoril mi niečo o taxikároch, ako zdierajú ľudí a využívajú cudzincov a potom o tých žltých taxíkoch v New Yorku, kde bol s otcom minulý rok. Ani raz nemal pripomienku k tomu, čo sa medzi nami stalo, a ja som mu bola za to povďačná.

Akurát sme prišli pred bránu, keď dorazil aj taxík. Xavier mi pomohol nastúpiť a on si sadol dopredu k šoférovi. Ja som sa vystrela na zadnom sedadle. Keď sme dorazili k intráku, Xavier zaplatil šoférovi tri eurá a ani nepočkal na výdavok.
-Geri? ! - spýtal sa preľaknuto, keď otvoril zadné dvere a našiel ma tam ležať.
-Už sme tu. Len vystúp a ja ťa odnesiem, keď bude treba, -
-Nebude to potrebné, - povedala som a vyteperila som sa z auta von.
-Ja ťa odnesiem, - povedal mi ešte raz.
-Nie, - postavila som sa na rovné nohy a zatočila sa mi hlava.
-Zabudni na to, čo je medzi nami, prosím ťa. Dobre vieš, že nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Nebuď už taká hrdá, - zobral ma na ruky a vybral sa smerom na intrák.
Rukami som ho objímala okolo pliec a hlava mi spočívala na jeho krku. Do mozgu sa mi opäť vrezávala vôňa, ako keď sme boli spolu. Znovu voňal ako môj princ.

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

17 komentov k blogu