Autobusový princ 50. diel

Na vrátnici nás hneď zastavila vrátnička.
-Doviedol som Geri zo školy, lebo je jej zle, - vysvetlil jej trpezlivo, no ona od neho i tak chcela občiansky preukaz.
-Ona ledva chodí a vy chcete môj občiansky preukaz? - začal na ňu kričať.
Keď videl, že s ňou nepohne, odviedol ma ku sedačkám, čo sme mali vo vstupnej hale. Potom sa vrátil k okienku.
-Ale ja sa nerozčuľujem, - počula som jeho hlas, ktorý sa ozýval v tej prázdnote.
-Kto som? Ja som jej priateľ! Tak pravdaže mám o ňu obavy! - zatvorila som oči, aby som neplakala.
Tieto slová ma dojali. Ako som mohla opustiť takého úžasného chlapca?
Xavier sa zrazu zjavil pri mne a znovu ma zobral na ruky.
-Geri, na ktorej izbe bývaš? - spýtal sa ma.
Do ucha som mu zašepkala číslo a on si kľúče vypýtal. Pobrali sme sa do výťahu a Xavier ma stále niesol na rukách. Pred dverami do izby ma zložil na zem, aby mohol odomknúť. Nezvyknutá stáť, som ho objala okolo krku a hlavu som si položila na jeho hruď. Srdce mu na rozdiel od môjho splašene bilo. Znovu ma vzal na ruky a vošiel so mnou do izby. Tam ma zložil na posteľ a potom sa opýtal, kde mám vankúš. Odpovedala som, že dnu v posteli. Keď som už všetko mala vybraté a prichystané, ľahla som si. Zavi sa ku mne nahol, aby mi zmeral teplotu.

-Nie si horúca, asi budeš mať len niečo s tlakom. Mala by si si pospať, - povedal mi.
Ja som len prikývla a zatvorila som oči. Vedela som, že Xavier sa nepohol a naďalej pri mne čupí. Otvorila som oči. Uprene na mňa pozeral so stisnutými perami.
-Mám tu ostať alebo mám odísť? - spýtal sa ma.
-Ostaň so mnou, - zašepkala som.
-Budem tu teda, - prikývol a ja som pokojne zatvorila oči.
Xavier ma pohladil po vlasoch a pobozkal ma na spánok. Potom ma letmo pobozkal aj na spodnú peru. Ďalej si už nič nepamätám, lebo som zaspala.

Zobudila som sa a to, že mi zvoní mobil. Nemotorne som ho zdvihla zo zeme, kam ho asi položil Xavier.
-Prečo mi nedvíhaš? - ozvalo sa rozčúlene z druhého konca.
-Prepáč ale spala som, - povedala som slabým hlasom.
-Spala si? Veď sme sa mali stretnúť v meste dnes. Už trištvrte hodiny tu na teba čakám ako hlúpy, - rozčuľoval sa Erik.
-Je mi zle, Erik, -
-Zle? To si mi hneď mala povedať, nebudil by som ťa. Hneď ako sa vrátim, prídem ku tebe, dobre? -
-Nemusíš. Ja budem aj tak asi len ležať, - povedala som mu.
-Chcem ťa vidieť. Zatiaľ sa drž, ľúbim ťa, - povedal a zložil.
Následne na to vošla do izby Lenka.
-Už je ti lepšie? - podišla ku mne a kľakla si.
-Trochu. Volala som práve s Erikom. Rúti sa sem ako tornádo, - povedala som zúfalo.
-Tak sa rob, že spíš. Aj ja mu to poviem, ak chceš, - zaškerila sa.
-No uvidím ešte, -
-Potom mi daj vedieť, - zdvíhala sa.
-Leni? - váhala som.
-No? - otočila sa.
-Dokedy tu bol Xavier? -
-Odišiel asi pred polhodinou, keď som sa zo školy vrátila ja. Sedel tu pri tvojej posteli na zemi a držal ťa za ruku, - usmiala sa.
-Aha. A nič nehovoril? -
-Len ma oboznámil s tvojím stavom a povedal mi, že máš, citujem : „ na svojho vyvoleného pekné zvonenie, len po piatom raze mi začalo liezť na nervy“ koniec citácie, -
-Och nie, - zastenala som.

O takých dvadsať minút neskôr prišiel Erik. Tak ako mi navrhla Lenka, robila som sa, že spím.

***********************************************************************
Jubilejný 50. diel! Venujem ho všetkým, ktorým sa Xavier a Gertrúda páčia

 Vymyslený príbeh

16 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu