Autobusový princ 6. diel

-Ahoj- pozdravil ma Xavier, keď som k nemu podišla.
-Nevidela si tu takú zlatú babu? Volá sa Geri a býva tu. Asi zabudla, že som pre ňu prišiel. Ale ani tvoja prítomnosť by mi nevadila, keby som nebol zadaný, - povedal s úsmevom a hnedé oči mu žiarili.
-Bohužiaľ ja letím na hip hoperov a nie chalanov vo frakoch, - zasmiala som sa.
Podal mi ružu a dal mi pusu.
-Vyzeráš krásne, - povedal mi, keď sme už sedeli v aute.
-Ďakujem, snažila som sa, - usmiala som sa.
-A to čo malo znamenať, že keby som nebol zadaný? Ty niekoho máš? - opýtala som sa uštipačne.
-Áno, ty o tom nevieš? Volá sa Geri a chodí som mnou do školy, -
-A ako si dospel k záveru, že spolu chodíme? Že ja o tom neviem, - otočila som sa k nemu.
-Mi chceš povedať že nie? - pozrel na mňa psím pohľadom.
-Vidíš a hneď by si mi bol neverný, - buchla som ho do pleca.
-Au! Ešte stále mám modriny. A neverný by som ti nebol nikdy. A keby aj hej, tak by stačilo spraviť jedinú vec...- chytil ma za bradu, keď som chcela odporovať a začal ma opäť bozkávať.


Bozkávanie sme si dlho neužili, lebo za pár minút auto zastalo a my sme uvideli neónový nápis Hotel Satel.
-Tak čo, chceš sa vrhnúť do sveta slovenskej smotánky? So mnou, nehodným, drzým a neuveriteľne sexy primátorovým synom? - chytil ma za ruku a cítila som, že má strach. Povedali by ste si, že to nie je žiadny problém, lenže byť primátorovým synom a v takej spoločnosti, nebola žiadna hračka. Dávať si pozor, čo kde povieš a spravíš a dodržiavať určité pravidlá, to rozhodne nebolo nič pre Xaviera.
-Keď prežívam angličtinu, - usmiala som sa, dala som mu pusu na líce a ťahala som ho vonku z auta.


-Xavier! Zlatko! Poď sem! - kývala nám nejaká čiernovláska, keď sme sa objavili na červenom koberci v hlavnej sále hotela. Nevedela som sa vynadívať. Všade vrava, pekné dámy v róbach so šperkmi na krkoch a páni v smokingoch či vo frakoch ako Xavier. Kde tu sa objavili čašníci, tiež vo frakoch a s podnosmi, na ktorých stáli poháre so šampanským.
Niečo ma vytrhlo zo snenia. Xavier ma ťahal práve k tej neznámej čiernovláske. Mohla mať asi 25 rokov.
-Kto je to? - šepla som mu cestou.
-Ehm... moja nevlastná mama, - odpovedal rýchlo Zavi.
-Tvoja nevl..? začudovala som sa.
-Ahoj Zavi, Zlatko moje. Ten frak ti neskutočne pristane, - pobozkala ho na obe líca.
-Ahoj Dominika, - odpovedal Xavier.
-Koľkokrát som ti už povedala, aby si ma nevolal Dominika, ale Doňa, - zasmiala sa afektovane, pohodila pri tom vlasmi a buchla ho po pleci. Xavier vystrúhal mučenícku grimasu, ale „Doňa“ si to zrejme nevšimla a venovala svoju pozornosť bohužiaľ (! ) mne.

-A ty si kto? - pozrela na mňa znechutene.
-No pozri Zavi, tie hostesky majú čím ďalej, tým horšie a horšie oblečenie. A tie číny. Asi sa porozprávam s majiteľom, že akú chamraď to tu zamestnáva. No čo tu stojíš ako bicykel pred krčmou? Dones mi šampanské. Či tu pracuješ ako odstrašovač pre paparazzov? -
-Keď už, tak sa povie prosím. A ak ste smädná, tak si láskavo šampanské doneste sama, - povedala som jej a chcela som jej toho povedať ešte viac, hlavne za tú chamraď, no Xavier si zastal predo mňa.
-To je Geri. A je tu so mnou, - povedal.
-Geri? Ohavné meno. Ale aký pán, taký krám. Xavier sklamal si ma, myslela som si, že máš na viac ako na dáku...- odmlčala sa, aby dodala vážnosti svojím slovám, a zatiaľ si ma premerala od hlavy po päty, - obyčajnú hostesku, -
-To nie je hosteska. To je moja baba, - bránil ma Xavier.
-No ako myslíš. Ale vieš, že Monika by mala záujem, - nedala sa Doňa.

-Geri! - rozbehol sa Xavier za mnou, lebo jeho nevlastnú matku som už viac nedokázala počúvať.
-Prosím ťa, čakaj, - zadychčaný ma chytil za ruku.
-Takže predsa len je dáka Monika? - pozrela som sa mu do očí.
-Ale to nič nie je. Je to len Donina kamarátka. Teda známa či čo, -
-Dúfam, že dnes je tu, - povedala som.
-Ehm, no zazrel som tu jej plavú hrivu a krátku sukňu, - uškrnul sa.
-Ja...- zazrela som po ňom.
-Ale oči mám len a len pre teba, - dal mi pusu.
-Keď len oči, - poznamenala som.
-No tak aj ruky no, - pritiahol si ma bližšie.
-Som celý tvoj, - pošepkal mi do ucha.
-To je už lepšie, - usmiala som sa, no môj úsmev mi zamrzol na tvári, lebo sa k nám práve blížila „Doňa“ s nejakou neznámou blondínou v minisukni.
-Zavi, zlatíčko, pozri koho som stretla. Moniku- povedala nadšene a mňa si nevšímala.
-Ahoj, Zavi, - zaklipkala Monika očami nezábudkovo-modrej farby a pohodila vlasmi.
-Ehm.. Ehm, - odkašľala som si, aby som upozornila na svoju existenciu.
-Choď si moja niečo dať k barovému pultu. So Zavim si niečo musíme vydiskutovať. Uži si to tu kým môžeš, - povedala mi chladne Dominika, chytila Xaviera za rukáv a ťahala ho odo mňa preč. Xavier na mňa len zúfalo pozrel a stratil sa mi v dave.

 Vymyslený príbeh

11 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu