Autobusový princ 61. diel

Na druhý deň sme sa pobrali k moru. Keďže sme ho mali asi 200 metrov od hotela, bol by to hriech neísť tam. Pekne som si rozložila osušku a ľahla som si na ňu. Xavier sa ako malé decko rozbehol do vody a hodil sa do vĺn. Už som si myslela, že sa utopil, lebo som ho hodnú chvíľu nevidela, no potom sa vynoril. Spokojne som si ľahla na chrbát a zatvorila som oči. Počúvala som splietaninu taliančiny a občasnej slovenčiny. Asi po hodine sa smaženia na slnku sa ku mne dotackal Xavier a otriasol sa ako mokrý pes. Potom sa zvalil vedľa mňa a rozdýchaval sa.

-Natreš ma mliekom na opaľovanie? - poprosila som ho.
-No daj, - s radosťou sa toho chopil a celú ma ponatieral.
-Tak a tu bude rásť malý Danko, - pobozkal mi nakoniec Zavi brucho.
-Preboha, Xavier, veď mám len 17 a ty už plánuješ dieťa? ! -
-Treba myslieť na budúcnosť, zlatko. A keď ja sa už tak teším, -
-A ako vieš, že budeme spolu? Ešte sme nemali svadbu, - povedala som mu.
-Nepotrebujem svadbu na to, aby som ti spravil syna, láska, - uškrnul sa na mňa.
-Takže ty už aj vieš, že to bude syn? - pozrela som naňho prekvapene.
-No veď a? Ale nedáme mu meno Xavier, dobre? -
-Mne sa to meno náhodou páči, - protestovala som.
-Tak potom sa dcéra bude volať po maminke, -
-To v žiadnom prípade nedovolím! Je rozdiel ak sa niekto volá Xavier a Gertrúda, -
-Buď obaja, alebo nik, - povedal Zavi rozhodnuto.
-Ak nejaké babies budú, - podotkla som.
-Nekaz mi radosť, prosím ťa. Môj poklad sa bude volať Christopher a tvoj Frances, - na to som sa začala smiať.
-A nemôžu sa volať nejako normálne? Dajme tomu Janko a Anička? -
-Nie, pretože v Anglicku také mená nemajú, - odpovedal pokojne.
-V Anglicku? -
-Tam budeme mať domček, láska, vieš? -
-Že ja sa o tom len teraz dozvedám, -
-To mal byť pôvodne môj svadobný dar, -
-Takže predsa len tá svadba bude? - uškrnula som sa naňho.
-Nepripravím ťa predsa o krásne biele svadobné šaty, - povedal akoby to bola samozrejmosť.
-A cez svadobnú noc mi už nebudeš môcť nikam ujsť a stvoríme si malého Christophera, dobre? - oči mu žiarili.
-Ešte sa uvidí, - pohladila som ho po líci.
-A potom ťa budem celý deň takto nosiť, - vzal ma nežne na ruky a niesol k moru.
-Láska, vieš, že neviem plávať, - objala som ho okolo krku.
-Keď si so mnou nemusíš sa báť ničoho, - žmurkol na mňa a hodil ma do vody.
-Zabijem ťa, keď ťa chytím, - zakričala som za ním, keď som sa vynorila z vody, lenže Zavi už plával priveľmi ďaleko a v hlbokej vode.
-Žiadne deti nebudú! - zakričala som ešte.
Na to som vyšla z vody a ľahla si na osušku.

Za 10 minút prišiel aj Zavi.
-To si myslela vážne, láska? -
-Tieniš mi, láska, - otočila som sa na brucho.
Ľahol si ku mne . Po chvíli mlčania sa nahol nadomňa, udrel ma po zadku, odhrnul mi vlasy a dal pusu na krk.
-Prepáč, láska, - povedal ešte a potom sa zas šiel schladiť do vody.

 Vymyslený príbeh

10 0 0 0 0

Komentuj

22 komentov k blogu