Autobusový princ 62. diel

V ten večer sme šli do mesta a perfektne sme sa zabávali. Pochodili sme po obchodoch a dali si vynikajúce gelatto, ktoré sa ani nedá porovnať s našou slovenskou zmrzlinou. Po ceste späť som už pomaly spala a tak ma Xavier zobral na chrbát a ja som si položila hlavu na jeho plece.
-Vieš o tom, že si silný? - spýtala som sa ho.
-Fakt? A ty vieš o tom, že si ťažká? - odfúkol si.
-Ťažká? Tak mám byť radšej ľahká? - spýtala som sa ho.
-Nie, nebuď radšej ľahká, - zasmial sa.
Zoskočila som z neho dole a chytila som ho za ruku. Zavi sa na mňa usmial a objal ma okolo pliec.

Keď sme vošli konečne do izby, zvalila som sa na posteľ a skopla zo seba topánky.
-Nikdy viac, - povedala som a Xavier sa len zasmial.
-Idem do sprchy, - povedal mi a dal si dolu tielko, čo mal na sebe.
-Nie, nie. Ja chcem ísť prvá, - rozbehla som sa smerom k nemu.
-Hej, to nie je fér, - urazil sa naoko.
Potom mi otvoril dvere a rukou mi naznačil, že mám vojsť dnu.
-Dámy majú ísť prvé, budem gentleman, - povedal s úsmevom.
Ja som sa prešmykla popri ňom a vošla dnu. Zavi však vošiel tesne za mnou a zamkol za nami dvere.
-Vlastne som si to rozmyslel. Chcem byť prvý, - povedal a vyzliekal si nohavice.
Zrazu stál predomnou len v boxerkách.
-Ale ja som povedala, že budem prvá, - vyzliekla som si šaty a nechala ich spadnúť na zem, tak ako vo filmoch.
Zavi si ma pritiahol k sebe a jednou rukou mi rozopol podprsenku.
-Tak to ale budeme musieť nájsť nejaký kompromis, - pobozkal ma.
Potom si vyzliekol boxerky a ťahal ma do sprchy.

Po osprchovaní ma zabalil do veľkého uteráka a na rukách ma odniesol do spálne. Keď ma uložil, pekne ma pozakrýval a dal mi pusu na dobrú noc. Potom šiel ešte do kúpeľne, ale ani neviem kedy sa vrátil a ľahol si ku mne, lebo som zaspala. Dovolenka dáva zabrať.

-Dobré ráno, láska, - prebudil ma Zavi bozkom.
-Ahoj, miláčik, - povedala som mu.
-Je ti niečo? Si nejaká bledá, - ustarostene na mňa pozrel.
-Bolí ma trochu brucho, - automaticky som sa zaň chytila.
-Donesiem ti nejakú tabletku? - položil aj ruku na moje brucho.
-Netreba, zlatko, -
-A nejdeš sa prejsť? -
-Nie, ale ty kľudne choď, - chytila som ho za ruku a usmiala som sa.
-Naozaj nič nepotrebuješ? -
-Len si pospím a hádam to prejde, - povedala som.
-Dobre, idem teda, aby si sa vyspinkala. Potom príď, keď ti bude lepšie, - dal mi pusu na čelo a potichu zatvoril za sebou dvere.
Ja som sa schúlila do klbka a chytila sa za brucho. Tá bolesť bola neznesiteľná. Zatvorila som oči a začala počítať slzy, ktoré mi stekali po lícach.

Okolo obeda sa Xavier vrátil do izby. Po tichu otvoril dvere a keď ma zbadal , zbledol a hneď utekal k posteli.
-Láska, čo ti je? Ja som vedel, že nemám odísť. Bože, Geri, čo ti je? - utrel mi líca.
-Bolí ma to brucho... už nevládzem...- zašepkala som vzlykom.
-Vydrž, Geri, vydrž, láska. Idem po niekoho. Dobre láska? Vydržíš? Dobre miláčik? - znovu mi zotrel slzy.
Mlčky som prikývla. Xavier sa otočil a odchádzal.
-Zvi? - zastenala som ešte.
-Áno, láska? - okamžite bol pri mne.
-Ľúbim ťa, - povedala som potichu.
-Aj ja teba, Geri, aj ja teba. Len teraz vydrž, idem niekoho zavolať. Hneď som naspäť, - uteal von z izby.
Za pár minút bol naspäť aj s Luigim, chlapíkom, čo pracoval v kuchyni. Xavier niečo mlel po taliansky. Luigi potom podišiel ku mne a vzal ma na ruky.
-Geri, miláčik, Luigi ťa zoberie k autu a zavezie do nemocnice, dobre? -
-Nechcem ísť do nemocnice, veď im nebudem rozumieť a bojím sa, - vzlykala som.
-Láska, pamätáš sa, čo som ti povedal? Že keď si so mnou nemusíš sa ničoho báť, -
-It will be fine. No fear, - ozval sa do toho Luigi.
-Budem pri tebe. A nedovolím nikomu, aby ti nejako ublížil, - povedal vážne a potom dal Luigimu pokyn.
Luigi jazdil ako bázon, teda ako všetci Taliani. Keby som nebola v tej chvíli polomŕtva od bolesti, tak by som mu niečo povedala.

Po desiatich minútach cesty ma položili na nosidlá a začali sa ma niečo vypytovať. Odpovedal im Zavi alebo Luigi. Mladý doktor, ktorý sa ma ujal mi potom vyhrnul tričko a začal pritláčať na brucho na rôznych miestach. Nakoniec pokrútil hlavou a niečo povedal sestričke, ktorá stála vedľa neho. Xavier sa len bezmocne prizeral a držal ma za ruku. Cítila som, akú ju má horúcu. Tento pocit mi ostal dovtedy, kým mi sestrička nepichla injekciu a nezobrali ma niekam preč. Teplo zmizlo, naokolo som počula reč, ktorej som nerozumela, dokázala som vnímať len Zaviho vystrašené oči a pery, ktoré mi na diaľku odkazovali, že ma ľúbi. Posledné, čo som videla, bol Luigi, ktorý poťapkal Zaviho po pleci a niečo mu povedal. Xavier len prikývol. Potom sa mi svet zlial dokopy a obklopila ma tma.

 Vymyslený príbeh

12 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu