Autobusový princ 72. diel

-Ulalaaaa, dobré ráno miláčik,- zobudil ma Xavier.
-Hmmm,- otočila som sa na druhý bok.
-Vstávaj, dneska ideme do Popradu,- skočil ku mne do postele.
-Dnes?- rozlepila som oči a videla pred sebou Xavierovu rozžiarenú tvár.
-Áno,- nadvihol obočie.
-Však sme mali ísť až zajtra,- povedala som a ťahala som si k brade deku, ktorú mi Zavi naopak ťahal dole.
-Ale volal mi otec, že oni zajtra odchádzajú, tak sa mám vrátiť skôr,-
-Ale ja som dnes sľúbila Maťovi, že budem na jeho žúrke, lebo zajtra ide do toho Londýna,- povedala som mu.
-Zabudol som naňho,- sadol si vzpriamene.
-Ale ja v každom prípade musím ísť domov. Iba ak by si ty prišla zajtra za mnou,- potiahol mi deku.
-No ak nebudem mať veľkú opicu,- zaškerila som sa a potiahla som si ju späť.
-No to sa ani neopováž! Nieže mi spravíš hanbu a ešte skončíš s niekým v posteli,- stiahol mi deku už úplne dole a ja som tam ležala len v kraťasoch a tielku.
-Na to je tu špecialista niekto iný,- vyplazila som mu jazyk.
-Ty potvora,- začal ma štekliť.
-Pres taň, Xa vier,- zvýjala som sa.
Potom sa nadomňa sklonil a začal ma bozkávať na krk. Ja som si ho pritiahla bližšie a užívala som si jeho prítomnosť.
-Kedy ti ide bus?- spýtala som sa ho.
-Asi okolo jedenástej,- odpovedal.
-Prečo? Chceš niečo...?- zasvietili mu oči.
-Ježiš, nie. Myslíš ty aj na niečo iné?- tresla som ho po pleci a posadila som sa.
-Len na teba, na nič iné,- povedal alibisticky.
-Jasné. A teraz by si mohol odísť, lebo sa chcem obliecť,- vyháňala som ho.
-Ja ti pomôžem ak chceš,- ochotne mi zdvíhal tielko.
-Vypadni!- začala som sa smiať a napriahla som päsť.
-Dobre dobre,- vyšiel z izby von.

-Tak kedy prídeš?- spýtal sa ma Xavier cestou na zastávku.
Mal na sebe svetlé bermudy a biele tielko, na nohách obuté čierne číny a na očiach narazené slnečné okuliare. V jednej ruku si niesol cestovnú tašku a druhou ma držal za moju ruku. Nemala by som sa chváliť, ale polovica ak nie trištvrtina dievčat sa za nami otočila a nepekne po mne zazrela. No čo už, nádherný chlapec nesie so sebou aj riziko závidenia, hlavne u dievčat. Lenže mne bolo všetko jedno. Môj princ patril len mne, len mne a nikomu inému. Keby som mohla tak by som spievala od šťastia. Dokázala by som aj lietať
-Zajtra alebo až napozajtra poobede. Neviem presne,- odpovedala som mu.
-Aby som vedel, kedy ťa mám prísť vyzdvihnúť,-
-Ja sa ti ešte zajtra ozvem,- dala som mu pusu, lebo sa nám na obzore zjavil autobus.
-Dobre láska,- dal pusu aj on mne.
-Ľúbim ťa,-
-Aj ja teba,-

Xavier nastúpil do autobusu a ja som mu ešte zamávala. Potom som sa sama pobrala naspäť. Večer som bola na Maťovej rozlúčke a nerobila som si (ani Xavierovi) nijakú hanbu.

 Blog

17 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu