-Také niečo, ako umývačka riadu, nič?- objal ma odzadu a pobozkal ma na krk.
-Nechcem to pokaziť,- zaklonila som hlavu, aby ma mohol pobozkať na pery a zastavila som vodu.
-Ale čoby si to pokazila,- otočil si ma k sebe.
Stále bol bez trička a mal na sebe vyťahané tepláky.
-Pomilujme sa,- naklonil sa ku mne.
-Nie, Zavi, fakt nie,- začala som ho od seba odtláčať.
-Prečo?- nechcel ustúpiť a tak sa ma snažil vydierať bozkávaním krku.
-Vieš...že...som...to...ešte...nedostala,-
-Stále nie?- spýtal sa ma a pozrel sa mi do očí.
-Nie,- pokrútila som hlavou.
-Dobre, láska,- chyti mi tvár do oboch dlaní a zas ma pobozkal.
-Idem sa obliecť,- otočil sa a vybehol hore.
U starkej sa neudialo nič zaujímavé, len to, že som ju zoznámila so Zavim. Pomaly ale isto som si začínala pripadať ako keby sme sa naozaj šli brať. Starká sa usmievala od ucha k uchu a ja som na ňu podozrievavo pozerala, aby nič nepovedala. Z jej úst by kľudne mohlo výjsť „konečne“ a to by som neprežila. Xavier čakal len na to, aby ho niekto podržal. Potom som ho radšej vytiahla vonku aby sme sa prešli a trošku sa schladil. Okolo pol štvrtej však cestoval naspäť, lebo mu volal Tadeáš (bola to Kloe, no nechcel sa priznať), že ho už čaká na oslave, tak nech sa uráči prísť. Ja som veru nemala chuť stráviť večer s opitým Tedom. Trošku sme sa pohádali, lebo ja som povedala nie a on si dupol nohou, že tam pôjdem. Tak som sa zdula a povedala som mu, nech si vyberie. Buď ostanem doma a on sa pekne zabaví, alebo ma donúti ísť tam a opijem sa. Veľmi dobre si pamätal čo sa udialo, keď som bola prvýkrát opitá. Zazrel po mne a išiel sám.
-Kedy sa vrátiš?- spýtala som sa ho na stanici.
-Ešte neviem, asi niekedy poobede. Ty kedy prídeš?- držal ma za ruku a vyzeral vlak.
-Asi tiež tak nejak, možno aj skôr. A možno ťa prídem pozrieť,- povedala som rezignovane.
Nechcela som aby odišiel a boli by sme pohnevaní. Keby sa mu niečo stalo, neodpustila by som si to.
-To by bolo fajn. Ale ak tam fakt nechceš ísť...- práve prichádzal vlak.
-Myslím si, že tak sa obetovať môžem,- pokrčila som nos.
-Ľúbim ťa,- dal mi pusu a nastúpil do vlaku.
Dobre, tak som sa nakoniec obetovala a išla som na tú ich slávnu chatu. Štyrikrát som si to rozmyslela, ale nakoniec som si povedala, že treba robiť aj ústupky. Oľutovala som to hneď pri bráničke, ako som zbadala Teda a on mňa. Ústa sa mu vykrivili do úsmevu a pobral sa ku mne s otvorenou náručou.
-Geri! Ani som neveril, že prídeš,- usmial sa a objal ma.
-Ani ja som tomu neverila,- zašomrala som.
-Poď dnu, nech ti niečo ponúknem,- oblapil ma okolo pliec a ťahal vedľa seba.
-Zavi! Pozri kto prišiel!- skríkol, keď sme vyšli spoza rohu.
-Sadni si a cíť sa ako doma. Ja idem zobrať niečo na prípitok,- pobral sa do vnútra a mňa tam nechal stáť ako soľný stĺp.
Môj milovaný tam sedel na gauči, ktorý zrejme vyniesli kvôli tomuto účelu z obývačky, a okolo pliec objímal Kloe a ešte jednu babu. Obidve spali a Zavi tiež nevyzeral práve najtriezvejšie.
-Ahoj,- povedala som mu.
-Ehmm...Ahoj, láska,- ani sa nesnažil postaviť.
-Vidím, že ste sa...že sa zabávate skvelo,- podotkla som a snažila som zatlačiť zlosť a žiarlivosť do úzadia.
-Ehm...nooo...poď ku mne, láska,- zakýval na mňa rukou a neprítomne na mňa pozeral.
-Už tam asi nie je miesto,- odsekla som mu a pobrala som sa radšej dnu.
-Práve som šiel za tebou,- zjavil sa pri mne Ted s pohárikmi a s fľaškou v ruke.
-Kto je tá baba vedľa Zaviho?- spýtala som sa ho, kým mi nalieval.
-To je Peťa,- povedal a podal mi poldecák.
-Aha...Peťa,- povedala som zachmúrene a obrátila som to do seba.
Striaslo ma.
-Počkaj, ani sme si neštrngli,- posťažoval sa Ted.
-Sorry. Tak mi nalej ešte raz,- povedala som a snažila som sa aby sa mi netriasla ruka.
-Tak na tvoje narodky. Všetko najlepšie,- obrátila som aj druhý pohárik do seba.
-Asi by som už mala ísť. Zaviho tu ešte nechám, keď sa bavíte. A ste dvaja na dve,- položila som pohárik na stôl a brala som sa, že odídem.
-Geri, neblbni. Ostaň ešte, nemám čo robiť,- oči mu svietili.
-Prepáč, Ted, ale fakt už idem. Musím si hodiť sprchu a nemám bohvieakú náladu,- snažila som sa tváriť, že mi je to ľúto.
-Naozaj musíš ísť?- zatváril sa sklamane.
-Uhm, ale nabudúce si to vynahradíme, sľubujem,- žmurkla som naňho a vybrala som sa preč.
-Beriem ťa za slovo, honey,- odprevadil ma a potom sa vybral za svojimi kamošmi.
Blog
Komentuj
12 komentov k blogu
1
bonita
4. 1.januára 2010 18:41
dneska si sa prekonala trosku v rozsahu
Napíš svoj komentár