K+B=VTL 10. diel

Minulá časť


-Zajtra máš čas?- spýtal sa ma Bastian, keď sme stáli znovu pred naším domom.
-Zajtra by som mala ísť von s chalanmi. Do baru sa mi zdá,- povedala som pomaly.
Mala by som ísť s nimi von, ale veľmi sa mi nechcelo. Chcelo sa mi byť s Bastianom a toho som sa bála.
-Pravda. Aj ja mám rande s Timeou,- pripustil.
-Fajn, tak pekný deň zajtra. A vieš na čom sme sa dohodli,-
-Až keď vyfajčím cigaretu,-
-Nemyslela som teraz toto, ale to, že sa v škole nepoznáme,- prevrátila som očami.
-To ešte stále platí?-
-Hej,- prikývla som vážne.
-Nemáš cigaretu?- spýtal sa ma zrazu.
-Mám,- zdvihla som prekvapene obočie.
Kedy som ja nemala pri sebe cigarety? To ani nepamätám.
-Daj mi,-
Začala som z mikiny ťahať krabičku svojich obľúbených cigariet.
-Aj oheň,- pripomenul mi.
-Na čo to chceš?- podala som mu zapaľovač.
-Čo myslíš?- strčil si cigaretu do úst, mne podal krabičku a začal si ju v ústach zapaľovať.
-Hej!- natiahla som sa za cigaretou, no Bastian mi chytil ruku a stiahol ma k sebe.
Zrazu som sa ocitla v jeho bezprostrednej blízkosti. Druhou rukou si vytiahol cigaretu z úst a nahol sa ku mne. Stuhla som strachom. Cítila som jeho dych, jeho teplo, jeho vôňu, jeho pery len pár centimetrov od svojich. Pozrela som do jeho modrých očí a videla v nich svoj vystrašený odraz. Bastian zavrel oči.
-Prepáč,- vydýchol a pustil mi ruku.
Hneď som sa odtiahla, otočila a utekala domov. Doslova som zatresla za sebou dvere.

-Kika?- objavil sa v chodbe môj brat.
-To čo ste tam nacvičovali?-
-Nič,- povedala som a utiekla do svojej izby.
Zamkla som za sebou dvere a zložila sa na zem. Rukami som si objala kolená a bránila sa myšlienkam, ktoré sa ku mne dobýjali už odvtedy, čo som sa mu ocitla zoči-voči.

Znovu som zažívala najhoršiu chvíľu života. Takmer najhoršiu. Znovu bol predo mnou ten chalan s tými hnedými očami a hnedými vlasmi, ktorý ma vtedy chytil a pritlačil o stenu. A šmátral rukami pod mojím tričkom a perami sa prisával na moje pery a potom sa tam zjavil Stano a chalana odo mňa odtrhol. Mala som vtedy len 15. No dnes, keď som videla tie modré oči... tak blízko pri mne...

-Kika! Už aj mi otvor!- ozvalo sa mi spoza chrbta.
Až som nadskočila od úľaku.
-Daj mi pokoj!- odkričala som Maťovi naspäť.
-Prestaň a už aj mi otvor dvere. Čo ti spravil?- klopal mi.
-Nič mi nespravil,-
-Kristína!-
-Boha!- postavila som sa a otvorila som dvere.
-Čo je teba do toho?- spýtala som sa nasrato.
-Zaujíma ma to. Niečo sa stalo a chcem to vedieť. Čo ti spravil? Správal sa k tebe drzo? K niečomu ťa nútil?- oprel sa rukou o zárubňu.
Keby som nebola vrcholne vystrašená a vytočená, tak by som sa začala smiať a spýtala sa ho, či žiarli a pripomenula mu, že to on mi ho dohodil.
-Nie, preboha. Nestaraj sa do mňa a do neho láskavo, hej?- chcela som zatresnúť dvere, ale to ich zachytil rukou a vošiel dnu.
-Kika. Stačí povedať...- začal.
-Nie. Proste ho nechaj. On za nič nemôže. Problém je vo mne,-
-Fajn. Spýtam sa inak. Vie o tom, čo sa ti stalo a prečo máš tú blbú fóbiu?- chytil ma za ruku.
Jeho dotyk som zniesla. To bolo prekvapujúce. On a Stano boli jediní. Pravda je, že Maťo bol nasledovníkom Stana. A on jediný vedel, čo sa vtedy stalo. Nevedela o tom ani mama.
-Nie,- povedala som potichu.
-A neplánuješ mu to povedať?- zdvihol obočie a pustil mi ruku.
-Plánujem.... vlastne to s tou fóbiou vie a je ústretový. To s tým ...- prehltla som nadávku,- mu poviem možno neskôr. Ešte mu tak nedôverujem,-
-Fajn,- prikývol brat.
-Ale opovážiš sa mu niečo povedať!- vyletela som naňho.
-Neboj sa,- pobral sa preč.
-Nechcem sa do vás starať. Nechcem ti to skaziť a jemu už vôbec nie,- zatvoril za sebou dvere a tým mi nedal žiadnu šancu nejako na to reagovať.

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

15 komentov k blogu