-Kika,- zjavil sa pri mne Bastian cez prestávku.
-My dvaja sa poznáme?- zmrazila som ho.
-Potrebujem s tebou o niečom hovoriť,- nedal sa.
-Odkedy sa mi dvaja spolu bavíme?- pripomenula som mu.
-Prosím. Dnes po obede za školou,- pozrel mi zúfalo do očí.
-Maj sa,- odvrátila som sa od neho.
Dobre no, po škole som sa s ním stretla. A nie len kvôli tej pomste, či tomu ako zúfalo na mňa pozeral, ale preto, že mi chýbal jeho úsmev a oči.
-Kika. Konečne. Ahoj,- zaradoval sa, keď ma uvidel.
-Porušil si pravidlo číslo jeden,- začala som hneď zostra.
-Prepáč,-
-Tým pádom sme spolu skončili,- otočila som sa.
-Prepáč za dnešok a aj za včerajšok,- povedal.
-Aha, na včerajšok som zabudla. Za čo sa konkrétne ospravedlňuješ?-
-Za všetko, čo som ti napísal. Keď som si to dnes ráno prečítal, myslel som si, že sa od hanby prepadnem. Prepáč ešte raz,-
Teda hral to dobre.
-A vieš čo je zaujímavé? Že mi brat tvrdil, že vraj ty nepiješ,- povedala som celkom pokojne.
Bastian mlčal a pozeral do zeme.
-Skončili sme. Porušil si dané pravidlá a ešte si ma aj oklamal,-
-Musel som vedieť, čo sa stalo, ak som ti chcel pomôcť,- povedal mi potichu.
-To na tom nič nemení. Proste si si zo mňa spravil dobrý deň, Bastian. A to neznášam,-
-Prepáč,- hodil na mňa pohľad.
-Nepozeraj sa tak na mňa. Vieš aká som vytočená? Najradšej by som ti jednu vrazila!- stisla som pery.
-A potom by si mi odpustila?- spýtal sa.
-Neviem, ale isto by mi bolo lepšie,-
-Tak mi vraz,- postavil sa bližšie ku mne.
V tej chvíli do mňa vošla ešte väčšia zlosť. On si myslí, že ja toho nie som schopná? Že mu naletím na tie jeho nádherné modré oči a príťažlivý úsmev? Tak to sa teda mýliš zlatko!
Zahnala som sa pravačkou, ale Bastian mi ju chytil. Stiahol si ma k sebe a ...
Pobozkal ma. Je to tak. Po necelom roku som znovu ochutnala chlapčenské pery. Moje srdce prekonalo infarkt, lebo najprv zamrelo a potom začalo biť omnoho rýchlejšie, než som bola zvyknutá. V sebaobrane som zdvihla koleno. No a ... A spacifikovala tak Sebastiána.
-Preboha, Bastian! Prepáč!- zohla som sa k nemu.
Takto som mu ublížiť nechcela. Jednak by tú príučku nebolo vidieť a jednak... No, bolo mi ho ľúto, ako som ho tam zložila na zem.
-To...je...v pohode. Zaslúžil...som...si...to,- pozrel na mňa a v očiach mal slzy.
-Naozaj som nechcela,- hrýzla som sa do pery.
-Už ti je lepšie?- spýtal sa ma.
-Nie, ale keby som ti naozaj jednu vrazila, bolo by to iné. Sám si za to môžeš,- podala som mu ruku, lebo sa začínal zbierať zo zeme.
-Uznávam, že cigareta by ma bolela menej, ale neľutujem to,- znovu stál predo mnou a stále ma držal za ruku.
-Neopováž sa,- varovala som ho, lebo mal znovu čudný výraz tváre.
-Prepáč,- povedal a pobozkal ma na ruku.
Potom odstúpil. Proti tomu som nič nezmohla. V tej chvíli mi to pripadalo tak romantické, že by som najradšej kopla samú seba. A poriadne do píšťale.
-Fíha. Ty si očervenela,- uškrnul sa na mňa Bastian.
-Kravina,- odstúpila som o krok ďalej a rukou si prešla po líci.
-No fakt,-
-Tinch!- zazrela som naňho.
-Fajn, už som ticho,- stále sa uškŕňal.
-Debil,- povedala som a pobrala sa domov.
-Prepáč!- zakričal za mnou.
-Ahoj,- usmial sa na mňa Bastian.
-Ahoj,- odzdravila som ho.
Pokračovanie zajtra
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
luna13
18. 12.decembra 2010 21:33
parádne
Napíš svoj komentár