K+B=VTL 22. diel

Minulá časť


---Kristína---

Teraz som to vedela už naisto. Bola som doňho úplne po uši. Zavrela som oči a užívala si tento jeho spontánny bozk. Kebyže ma tak pobozká včera, tak ho asi znovu kopnem medzi nohy, no dnes to bolo iné. Uvedomila som si, že Bastian nie je ako tí, s ktorými sa bežne stretávam. Nebude sa mi prosiť. A je pravda, že sa mi páči. Úplne ma dostal svojimi očami. Že vraj sú modré ako Jaredove Letove. Mne však prídu oveľa krajšie. A chcem, aby sa pozerali len na mňa. Musela som prekonať ten odpor a strach a konečne mu dať najavo, že... že môže o mňa bojovať.
Bastian sa odo mňa odklonil, no ja som mala ešte stále zatvorené oči.
-Ľúbim ťa,- zašepkal.
Od prekvapenia som otvorila oči a videla, že sa na mňa uprene pozerá. Hej, presne toto som nechcela počuť. Bolo to až priveľmi krásne, aby to bola pravda.
-No...- pozrela som do zeme.
-No?- zdvihol mi hlavu, aby som sa mu pozrela do očí.
-Nič. Vlastne nie... prepáč, ja neviem, čo mám povedať. Naposledy som to povedala osobe, ktorá práve umierala. A ja som tak teraz v rozpoložení, keď mi to pripomína a...a...- rozhovorila som sa, no on ma zase pobozkal.
-Kristínka,- povedal.
Tak mi hovoril Stano. Keď bol trošku v nálade a boli sme sami. Väčšinou sme vtedy boli spolu na lúke, fajčili a ja som mu ležala na pleci. Vtedy sa ku mne nahol, pobozkal ma na spánok a nežne mi zašepkal: Kristínka. Ja nechápem, ako my dvaja spolu môžeme byť. Ty, taká krásna slečna a ja taký odpudzujúci fagan. Kristínka, ale ja ťa milujem a dal by som za teba všetko. Rozumieš? Kristínka, povedz mi, že aj ty mňa miluješ...
-Prepáč,- odstúpila som od neho so slzami v očiach.
-Prepáč, ja už musím ísť domov,- otočila som sa.
-Pre-prepáč, maj sa,- začala som utekať.
Za prvým rohom som zastala a vydýchavala sa. Oprela som sa o stenu a pozrela do hora.
„Stano!“ Utrela som si slzy.


---Sebastián---

„Čo? Čo zase...?“ Pozeral som za ňou ako predo mnou uteká. „Fajn, takže sme prekonali slová Ľúbim ťa a teraz to bude ďalšie. Kristínka.“ Pokrútil som hlavou a vydal sa domov. Zase si budem musieť niečo žehliť.

-Čau, Maťo, mám na teba prosbu,- volal som ešte v ten večer svojmu kapitánovi.
-Čau. No ak sa dá, tak ti pomôžem,-
-Vieš...ide o to... či by si mi nedal číslo na tvoju segru,- povedal som.
-A ty ho nemáš?- spýtal sa ma prekvapene.
-Ešte som si ho nevypýtal,-
-Zaujímavé, že už sa ocmaguváte a nemáš jej číslo,- robil si zo mňa srandu.
-Maťo, prosím ťa,- bolo mi to trápne.
-Fajn. Počkaj, pošlem ti ho smskou. Čau,- zložil.
Za pár sekúnd mi fakt prišla smska s Kikiným číslom. Uložil som si pod menom Kristen. Mal som nutkanie na Kristínku, ale potom som si to rozmyslel. Hoci to bolo strašne milé.
Uvažoval som, či jej zavolám hneď alebo až zajtra, ak sa bude tváriť, že sa nepoznáme. Alebo ak, nedajbože, nepríde do školy. Ako som položil mobil na stôl, začal mi zvoniť. Volala mi Timea.
-Ahoj. Čo robíš?- spýtala sa ma.
-Čauko. Celkom to ujde. Potrebuješ niečo?-
-Nechce sa ti ísť von? Nudím sa,-
-Dnes nemám náladu. Prepáč. A ešte sa musím učiť. Naši ma zabijú ak ma uvidia, len tak tu ležať, nie to, ešte keby som nebol doma,-
-Aha, tak nič potom. Ozvi sa mi niekedy. Pa,- zložila.
Mobil som položil na stôl a rukami som si prešiel po tvári. V tej chvíli vošiel do izby otec.
-Čo robíš?- spýtal sa ma.
-Nič. Chystám sa učiť. Potrebuješ niečo odo mňa?- pozrel som naňho.
Bol nejaký vykoľajený. Mal rozviazanú kravatu a rozopnuté vrchné dva gombíky.
-Chcem s tebou hovoriť,-
-Aha, no dobre. Počúvam,- pozrel som podozrievavo na neho.
-Sťahujeme sa,- povedal.

 Blog

30 0 0 0 0

Komentuj

23 komentov k blogu