-Ehm. ČO?- posadil som sa.
-Sťahujeme sa. S tvojou matkou sa rozvádzame. Myslím, že už ďalej to nemá zmysel. Dobre viem, že o tom všetkom vieš, nie si predsa malé dieťa,- vošiel ku mne do izby a sadol si do kresla naproti postele.
-Nechápem,- povedal som mu stále šokovane.
To teda bol poriadny šok. Nemyslel som si, že by toho boli schopní a už vôbec nie otec. Viem, že sa stále hádali, ale ... nemohli sme sa odsťahovať. Nemohol som mať len jedného rodiča.
-Pozri, Sebastián, s tvojou matkou to je ťažké. To dobre vieš,- pozrel vážne na mňa.
Áno, bolo to s ňou ťažké, trpela depresiou a prehnaným strachom o mňa, taktiež mala aj výkyvy nálad, ktoré boli na hranici znesiteľnosti, ale stále som ju mal rád. A nemohol som ju opustiť.
-A mňa to už unavuje, stále sa s ňou hádať a byť hromozvodom jej hnevu. Dúfam, že ma chápeš, ale proste si potrebujem oddýchnuť. Nechcem skončiť na práškoch ako ona,-
-Tak o nej nehovor,- povedal som mu.
-Prepáč, ale je to tak,- mykol plecami.
-Takže sa sťahujeme len my dvaja?-
-Vari ju chceš zobrať so sebou?- uchechtol sa smutno.
-Chcem zostať s ňou,- nadýchol som sa.
-Sebastián, presne som si myslel, že to povieš. Nesťahujeme sa ďaleko. Len do najbližšieho väčšieho mesta. Do civilizovaného sveta a dosť ďaleko od nej,-
-To je kde? V Bratislave?- znechutene som sa zdvihol.
Výborne. Neznášam toto zatláčanie do kúta. Presne som vedel, že čo bude nasledovať.
-A prečo nie? Sú tam skvelé školy, dobrá životná perspektíva...- ďalej som ho nepočúval.
Z duše nenávidím Bratislavu a podobné veľké mestá, preplnené ľuďmi a vymytými mozgami.
-Kam ideš?- zastavil ma, lebo som zamieril k dverám. –Rozprávam sa s tebou,-
-Otec, nechajme to na inokedy. Musím nad tým porozmýšľať,-
Toto bol gól dnešného dňa. Nechcelo sa mi na to ani myslieť. Všetko bolo pekne v háji.
Zobral som si mikinu a vyšiel z domu von. Prešiel som po kamennom chodníku ku bráničke a zavrel ju za sebou. O pár minút som zvonil pri dome vedľa.
-Dobrý, zavolali by ste mi, prosím, Timeu?- povedal som slúžke, ktorá vyšla vonku.
-Áno, počkajte,- otočila sa.
-Ďakujem,- prehodil som si na hlavu kapucňu a ruky strčil do vreciek.
-Ahoj,- vyšla mi Timea v ústrety.
-Ahoj. Naši sa rozvádzajú,- zdvihol som zrak a pozrel jej do očí.
-Bastian...- vyvalila oči.
-A otec chce, aby sme sa odsťahovali do Bratislavy,-
-Ale veď to je najmenej 200 kilometrov!- povedala v úžase.
-Hej,- odkopol som kamienok spod nôh.
-Tak ostaň tu,- navrhla.
-Ja neviem,- vzdychol som si.
To nie je také ľahké. Mám otca rád. Mám rád aj mamu. Tu je Timea a futbal. Tu je Kika. A tam by bol možno lepší život, noví ľudia a baby. Ale tu je Kika. Do frasa.
-A možno to bolo len tak narýchlo a znovu sa udobria,- chytila ma okolo ruky a pohla sa dopredu.
-Pochybujem,-
-Tak povedz, že ty tu ostaneš a je to. Ja chcem aby si tu ostal a isto sú tu aj iné osoby. Prepáč,- vytiahla si ruku a zdvihla mobil, čo jej začal zvoniť.
-Okej,- kráčal som sám ďalej.
To nejde, len tak povedať: Ostávam tu, choď sám. Potom ho už neuvidím. Neuvidím ho tak často. Ale stratiť všetkých naokolo. Stratiť všetko, čo som dosiahol.
-Prepáč, ale musím ísť domov. Určité... problémy... Som rada, že si za mnou prišiel. Zajtra sa o tom môžeme porozprávať, nevadí?- dobehla ma Timea.
-Jasné, v pohode,- prikývol som. Aj ja som musel ísť domov.
-Vidíme sa zajtra,- pobozkala ma na líce a utekala domov.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
sladkyakofeferon
16. 1.januára 2011 13:26
JOOOOOOOO
2
ďakujem, ďakujem, ďakujem
som zvedavá, ako to nakoniec vyrieši
som zvedavá, ako to nakoniec vyrieši
3
šak vravím, že na opačný koniec krajiny
ale ani sa mu nedivím, že sa mu nepáči Blava, ani mne sa nepáči chodiť cez tú hnusnú hlavnú stanicu, ked idem do roboty
ale ani sa mu nedivím, že sa mu nepáči Blava, ani mne sa nepáči chodiť cez tú hnusnú hlavnú stanicu, ked idem do roboty
5
Neverím že ja som sa dočítala už sem,normálne ma to začalo baviť x) dúfam že ďaľšia časť bude čoskoro x)
Napíš svoj komentár