K+B=VTL 25. diel

Minulá časť


---Kristína---

Prečo musí byť taký debil? Povedz mi. Vôbec na teba nemyslím zo solidarity a pocitu viny! Stále ťa milujem. A hoci si ma aj ty vytáčal, vždy si to vedel urovnať. Stačí, že si prišiel a ja som sa už nedokázala hnevať.
Zo zadumania ma vytrhlo zvonenie. Tinch? Ako sa opovažuje?!
-Čo je?- zdvihla som.
-Prepáč. Viem, že som to pokašľal a viem, že som idiot. A je mi ľúto to, čo som povedal o Stanovi. Nemyslel som to tak. Cením si, že si mi to povedala. Ešte raz mi prepáč,- vysypal zo seba.
To bolo od neho tak...milé. Nevedela som, čo na to povedať. A nemyslela som, že mi hneď zavolá.
-Fajn,- povedala som napokon a zložila.
Mobil zvonil opäť.
-No?- prevrátila som očami.
-Fajn?- spýtal sa neveriacky.
-Hej, fajn. Nemám chuť sa hádať,-
-Môžem ťa pozvať na rande?- opýtal sa po chvíľke bez okolkov.
Chlapec na to šiel hneď z ostra.
-Neviem,- snažila som sa to hrať na frigidu.
-Prosím, Kika,-
-Uvidím,-
-No dobre. Tak sa maj,- vzdychol si.
-Dobrú noc,- povedala som.
-A Kika?-
-Hmmm?-
-Mám ťa rád,-
-Dobrú noc,- usmiala som sa.
-To si mám preložiť ako "aj ja teba"?- zasmial sa.
-Môžeš,- dodala som koketne.
-Páčiš sa mi dievča. Dobrú noc,- zložil.
Pokrútila som hlavou a šla do sprchy. Tam som zotrvala hodnú chvíľu, lebo som milovala horúcu vodu. Keď som raz vliezla pod prúd vriacej vody, minimálne hodinu som odtiaľ nedokázala vyliezť. Maťo na to mal parádne nervy. Čudovala som sa, že si na to ešte nezvykol. Následne na to som sa obliekla do nočnej košele a šortiek a vliezla do postele. Snívalo sa mi, že som so Sebastiánom robila... nemravné veci. Keď som vstala cítila som sa čudne. Stále som na neho myslela a ... ja neviem. Bolo to niečo výnimočné. Ako motýle v bruchu. Lenže teraz mi lietali okolo srdca. Počas hodiny slovenčiny som mu napísala smsku, v ktorej som súhlasila s tým rande, čo mi včera navrhol. A potom som sa už nevedela dočkať popoludnia.

-Ahoj,- pobozkal ma na uvítanie Tinch.
Bol taký príťažlivý ako v tom sne, čo sa mi v noci sníval. Telom mi prebehla triaška.
-Ahoj,- usmiala som sa a snažila nedať na sebe znať roztržitosť.
-Dnes mám pre teba prekvapenie,- chytil ma za ruku.
-Aké?- zaujímala som sa.
-Uvidíš. Len musíš spraviť všetko, čo ti poviem,-
-Fajn,- zasmiala som sa.
-Tak najprv zatvor oči,- povedal potmehúdsky.
Zavrela som oči a čakala, čo sa bude diať. Chvíľu sa nedialo nič, no potom som cítila Bastianove pery na mojich. Usmiala som sa a otvorila oči.
-To je podvod,- povedala som.
-Zatvor ešte raz oči,- chytil si ma za ruky a pritiahol bližšie.
Už mi jeho dotyky prestávali úplne vadiť.
-Budeš celý od rúžu,- odkláňala som sa pomedzi to, ako ma bozkával.
-Tak si ho nedávaj,- zasmial sa.
-Prečo nie? Patrí ku mne,- vyslobodila som sa z jeho objatia.
-Lebo ťa plánujem bozkávať každý deň,-
-To sú teda silné slová,- podotkla som.
-Neostanem len pri slovách,- uškrnul sa.
-Len že by som súhlasila,-
-To by si spravila? Určite po tom túžiš. Myslím, že ozdravovacia kúra splnila svoj cieľ. Čo mi k tomu povieš?-
-Úplne vyvrátiť to nemôžem,- zasmiala som sa.
V poslednom čase som sa smiala často. Za to mohol Bastian. Jeho úsmev bol nákazlivý. Alebo možno to bola skutočne zamilovanosť. Naozaj ju je vidieť. Odporúčam zamilovať sa, budete šťastnejší. Ale to už aj tak každý vie.
-Takže som úspešný, zaslúžil by som si odmenu,- znovu sa ku mne nakláňal.
-Nepreháňaj to zase. Stačí, ak ti poviem, že dnes som mala len jednu cigaretu?-
-Cítil som,- prikývol.
-Tak aké to máš pre mňa prekvapenie?- spýtala som sa ho.
-Nemáš rada prekvapenia a teraz sa ho nevieš dočkať,-
-Veď práve! Už mám nervy a chcem to mať z krku,- pokrčila som nosom.
-Neboj sa, bude sa ti páčiť,- upokojoval ma.
Zatiaľ sme prišli na kopec, ktorý sme mali za naším domom. Bol odtiaľ krásny výhľad. Zelené, slnkom zaliate lúky a modrá obloha. Naprieč zeleným morom sa tiahli dva svetlé pásy. Zrejme vyjazdené od áut. Naspodku medzi dvomi kopcami bola malá stodola alebo iná poľnohospodárska budova. Vyzerala takmer nevyužívane. Tam zamieril Sebastián.
-Tam to je,- ukázal rukou.
-Čo chceš robiť?- spýtala som sa s obavami.
-Znásilniť ťa,-
-Sebastián!- zastala som.
-Robil som si srandu. Poď, zlatko,- zasmial sa.
-Nerob si zo mňa a z toho srandu. A nevolaj ma zlatko,-
-Fajn, len už poď,- ťahal ma.
-Som zvedavá, čo to bude,- zahundrala som.
Bastian sa len uškrnul.

 Blog

27 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu