K+B=VTL 38. diel

Minulá časť

---Sebastián---

Cestou od Kristínky mi zazvonil mobil. Volal mi otec. To sa už dávno nestalo. Väčšinou ma mali celý deň na háku, len večer sme sa stretli, ak ovšem neboli niekde na návšteve u svojich priateľov. Takže to muselo byť niečo dôležité. Zdvihol som a otec mi ani nedal možnosť niečo povedať.
-Kde si?- spýtal sa roztržito.
-Na ceste domov,- odpovedal som a mal som čudný pocit. Niečo sa muselo stať.
-Tak si pohni, mama sa pokúsila zabiť. Požrala nejaké tabletky a zapila to vodkou. Alebo vieš čo? Príď do nemocnice, už to domov nestíhaš. Prišla sanitka,- vysypal zo seba a potom hovoril niečo nezrozumiteľné, zrejme, záchranárom.
-Preboha! A ako jej je? Dúfam, že to s tými liekmi neprehnala! Žije? Otec, žije?!- zamrel som. Otec mi očividne nevenoval pozornosť, mobil už asi nemal pri uchu.
-Ja neviem, našiel som ju tu takto ležať... Zrejme tieto na nervy... Tie najsilnejšie... Preboha, robte s ňou niečo! Nevidíte, že zomiera!- Potom nastalo ohlušujúce ticho.

Zastal som a čumel na mobil. Bol som úplne mimo, mozog mi prestal pracovať. Až sa nakoniec moje nohy rozbehli. Takmer ma zrazilo auto na križovatke v našej ulici, ale ani trúbenie ma neprebralo. Vrazil som cez bránu na náš pozemok a krížom cez trávnik som utekal k domu. Dvere boli zamknuté, tak som narýchlo hľadal po vreckách svoje kľúče. Kým som odomkol dvakrát mi spadli. Keď sa mi konečne podarilo odomknúť, vtrhol som do obývačky. Gauč bol odsunutý, na zemi ležali balenia od liekov, na stolíku bola postavená fľaša. Ešte mala trochu obsahu vnútri. Smrdelo to tam po vodke. Bože, ako to mohla urobiť? Vybehol som z domu von a zabuchol za sebou dvere. Kam teraz? Mám utekať do nemocnice? Ísť k Tkáčovcom, či by ma tam zaviezli? Nie, Timein otec určite nebude doma a zbytočne sa to roznesie. Aj tak už všetci videli, že je u nás záchranka. Zavolám si taxík? To sa mi zdal byť najlepší nápad. Vybral som mobil z vrecka a zavolal si taxík. Pomaly som vyšiel pred bránu a sadol si na zem. Hlavu som si vložil do dlaní.

Taxikárovi som povedal cieľ cesty a klesol som na sedadlo. Bol som na dne. Moja matka sa pokúsila zabiť. Zúfalý čin, ktorý mal otca prinútiť ostať. Nechcela ostať sama, lebo keby sme odišli, neostal by jej nik. S bratom sme kontakt nemali, lebo spravil dieťa poľahšej dievčine a to bolo neodpustiteľné. Takže Florián už nepatril do našej rodiny. Ja som sa s ním bavil, pre mňa bol stále bratom. Mal by som mu zavolať. Taxikár zastal na parkovisku, hodil som mu peniaze a vystúpil von. Nemocnica sa mi zdala byť obrovská a naháňala mi strach. Naposledy som tu bol ako 5 ročný, keď mi zašívali hlavu. Neznášal som ten sterilný zápach. Neostávalo mi nič iné, než vojsť dnu.

Zavolal otcovi, nech mi povie, kde sú, no dostal som len príkaz, aby som ostal na mieste, že on príde za mnou. Ostal mi teda čas na telefonát bratovi.
-Prosím?- zodvihol asi po piatom zvonení.
-Florián?- spýtal som sa nesmelo.
-Ja som. Kto je tam?- Mal zmenený hlas odkedy som ho počul naposledy.
-Ahoj, tu Bastian,- predstavil som sa mu.
-Bastian, nespoznal som ťa starec, sorry, akosi si mi vypadol zo zoznamu. Čo sa stalo?- spýtal sa ma.
-Vieš, mama je v nemocnici. Skúsila sa zabiť, keď jej otec oznámil, že sa rozvádzajú a že sa chce odsťahovať do Bratislavy. Aj so mnou pravdaže,- povedal som mu v skratke, čo sa stalo.
-Preboha, to nemyslíš vážne,- povedal po chvíľke ticha.
-Sme v nemocnici, ak by si chcel...- chcel som mu navrhnúť, nech príde, ale on mi skočil do reči.
-Nemyslím, že by to bol dobrý nápad.-
-Prečo nie?-
-Nepatrím už do rodiny Senkovcov. Tieto veci sa ma netýkajú, prepáč,- povedal mi trpko.

Áno, mal na to právo. Na tú scénu sa nedalo zabudnúť. Florián prišiel domov na večeru a doviedol so sebou aj Katku, gogo tanečnicu, ktorá sa už pekne zaguľatievala. Mama dostala takmer hysterický záchvat a začala plakať, že ako jej to jej milovaný syn mohol urobiť. Otec sa toho chopil s kamennou tvárou a dal Floriánovi ultimátum. Buď Katku nechá, no postará sa o dieťa, alebo už nebude Senko. Rozhodol sa ísť vlastnou cestou. Ja som vtedy sedel s Katkou v obývačke a snažili sme sa ignorovať mamin plač. Keď Florián vošiel do izby bol pekne zúrivý. "Ideme!" povedal Katke a odišli. Odvtedy u nás neboli a doma bola táto téma tabu. Párkrát som sa pokúsil nejako to vyžehliť, navrhnúť zmenu Floriánovi a Katke a na druhej strane našim. Nešlo to. Povedali mi, že som hlúpy, nechápem to a mám prestať.

-Florián, prosím ťa o to,- povedal som, hoci som vedel, že svoj postoj nezmení.
-Sorry, brácho, fakt nie. Musím už končiť... niečo tu mám. Maj sa,- zložil mi.
Sklamane som stlačil červené slúchadlo a mobil strčil do vrecka. Keď som zdvihol zrak, uvidel som otca. Vybral som sa mu naproti.

 Blog

22 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu