„Kika?...“ vyrušila ma zo zadumania ďalšia správa.
Preber sa! Tinch nemôže byť Bastian. Tinch nemôže byť môj Bastian!
„Povedz mi, že si robíš srandu“
„Nie. Rád by som, ale nejde to. Ja som Tinch, Kika.“
„Nie, ja tomu neverím.“ Snažila som sa ešte s posledných síl bojovať proti tomu nezmyslu.
„Kika. Prečo to robíš? Zmenilo by sa tým niečo, keby som bol Tinchom? Prečo musíš mať voči mne predsudky?“ osoba na druhom konci začínala nadobúdať Tinchove kontúry.
„Nemám, len že... ty si bol ten, ktorého som neznášala, ten prototyp človeka-obľúbenca a teraz mi povieš, že si to ty, ty, ktorého zbožňujem a ktorému dôverujem. Úplný opak!“
„Presne tohto som sa bál“
„Ja neviem, čo ti mám na toto odpísať“ napísala som mu po pár sekundách.
„Stretnime sa ešte raz a daj mi šancu vysvetliť ti to“
Keď mi pred očami zasvietila táto veta, nevedela som, či mám plakať, alebo sa smiať, či sa s ním mám stretnúť, alebo ho navždy zatratiť. Rozum mi vravel: Nie!, ale srdce a duša chceli byť s ním. Cítila som sa ako schizofrenik.
„Dobre“ napísala som krátko a hneď som to poslala, aby som si to nerozmyslela.
„O 10 minút pred tvojím domom“
„Ako vieš kde bývam?“ otvorila som ústa od prekvapenia.
„To ti vysvetlím. Vidíme sa za chvíľu“ odpísal a už aj bol offline.
Ešte pár minút som civela na okno konverzácie, kým som si všetko dala dokopy. Stratila som dôvod svojej existencie. Neviem síce, prečo som to brala tak tragicky. Bastian bol úžasný a Tinch... no, nepoznala som ho, tak som nemohla povedať, či je taký otravný a odporný, ako som si o ňom spravila úsudok. Nemôžem byť až taká harpya a frigida, lebo naozaj ostanem navždy sama. A to som nechcela.
Pozrela som na hodinky, aby som skontrolovala čas, a zistila som, že mám ešte 5 minút.
„Prídem skôr a budem mať moment prekvapenia na svojej strane.“ Taktizovala som. Zdvihla som sa a prešla do chodby, aby som sa prezula. Zastavila som sa ešte pred zrkadlom, aby som v ňom skontrolovala svoj výzor. Vlasy som si tak ako obyčajne stiahla do gumičky a na pery som si naniesla lesk. Potom som sa na seba pochybovačne pozrela a zotrela si ho opakom dlane preč.
Keď som otvárala dvere, Bastian sa už blížil k nášmu domu. Mal na sebe to isté, čierne tričko s logom Element, čierne štýlové rifle, na nohách mal obuté Niky a na očiach mal slnečné okuliare. Blonďavé vlasy mal strapaté. Ale dokonalo. Snažila som sa rozpomenúť, aké mal oči, ale takto narýchlo som to nedokázala. Vyviedol ma úplne z miery. Aj tá blbosť, čo sa volá aura. Začínala som na ňu veriť.
-Ahoj,- pozdravil ma s úsmevom a ja som si uvedomila, aký má príťažlivý hlas.
-Ahoj,- zamrmlala som.
-Tak ja som Sebastian,- zložil si okuliare a podával mi ruku.
(Boli nebesky modré!!!)
-Kika,- potriasla som mu ňou.
Bola som ako zhypnotizovaná. Ako ma mohol niekto takto priťahovať? Ako ma mohol takto priťahovať niekto, koho som ešte pred 10 minútami neznášala? Nechápala som (sa).
-Som rád, že si súhlasila,- povedal.
-Hm,- zdvihla som obočie.
-Fajn, viem, že mám rozprávať ja. Ale budeme tu len tak stáť, alebo môžeme niekam ísť? Dúfam, že si ťa brat nepripútava, keď mu ako verný psík beháš do obchodu,-
-Ako vidím, bojazlivá nálada z nášho prvého stretnutia ťa prešla,- poznamenala som aj ja.
-Vtedy som tomu nemohol uveriť, tak ako teraz ty. Ale už som sa s tým zmieril,-
-Zmieril s čím? Že to pohodové dievča z netu je najväčší grázel školy?-
-To som nechcel povedať,- ohradil sa.
-Fajn. Ešte máš čas. Otoč sa a bude to tak ako predtým. Zabudneme na to,- pokrútila som hlavou a vybrala sa späť k našim dverám.
-Kika,- povedal a chytil ma za ruku.
S prekvapením som sa otočila. Vôbec mi to nevadilo. Jeho dotyk ma elektrizoval a niečo v mojom vnútri sa pohlo.
-Och, prepáč, zabudol som,- ihneď ma pustil.
Z nepochopiteľných dôvodov som tam len mĺkvo stála a uprene sa naňho pozerala.
-Prosím, ostaň,- sklopil oči a ja som sa uškrnula.
-Tak fajn. Máš 5 minút a potom idem domov,-
-Takže sa ideme prejsť?-
-Okej,- prikývla som a zišla zo schodíkov dolu.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
pomylena
9. 10.októbra 2010 19:24
krááásne
Napíš svoj komentár