K+B=VTL 41. diel

Minulá časť

Ráno, keď som sa zobudila, našla som si neprijatý hovor a smsku. Boli od Bastiana. "Dakujem za vcerajsok.B" stálo v smske. Usmiala som sa a zišla dole z postele. Ponaťahovala som sa a zamierila do kúpeľne. Bol v nej brat.
-Ešte dlho tam budeš?- Zabúchala som mu na dvere.
-Už nie,- ozvalo sa tlmene spoza nich.
Zišla som zatiaľ dolu, aby som dala variť vodu na kávu. Mama bola zase v práci. Občas som pochybovala, či tam stále musí byť, ale potom som si spomenula na víkendy, keď bola doma. Bolo lepšie, keď bola tam. Brat zakričal zhora, že už môžem. Umyla som si zuby a učesala sa. V detskej som sa obliekla do teplákov a svojho obľúbeného trička. Zbehla som potom dole, kde na mňa už čakala zaliata káva rozváňajúca po celej kuchyni. Mali sme to s Maťom už zohrané. Vybrala som z chladničky maslo, salámu, šunku, syr a košík cherry paradajok.
-Tak? Čo dnes plánuješ?- spýtal sa ma Maťo.
-Neviem. Chcela som sa ísť pov... Poprechádzať s Bastianom.- Takmer som sa preriekla a povedala mu, že sa pôjdeme voziť. Neviem, ako by to zobral.
-Volala si s ním včera?-
-Hej...-
-A čo sa stalo?- zaujímal sa Maťo.
-Dáke rodinné problémy. Dnes bude hádam v pohode.- Odchlipla som si z kávy.
-Už vyriešili to sťahovanie?- Pomaly dojedal prvý rožok. Bolo to neskutočné, ako rýchlo jedol.
-Sťahovanie?- Zdvihla som obočie. Nič mi nespomínal.
-Hej, niečo spomínal, že doma je to teraz peklo, lebo sa budú Senkovci rozvádzať a otec chce, aby Tinch šiel s ním, lebo matka je šialená.- Pozrel na mňa a napil sa.
-Aha. Ja o tom nič neviem,- povedala som a snažila sa, aby môj hlas znel vyrovnane.
-Aha. Asi ťa nechcel znepokojovať, kým to nebolo isté.- Mykol plecom a siahal po ďalšom rožku.
-Zrejme. A kam sa majú presťahovať?- Rozvíjala som konverzáciu.
-Spomínal Bratislavu,- povedal mi.
-Bratislavu?- Zabehlo mi. Fajn, čakala som, že ostane tu, maximálne pôjdu do vedľajšieho mesta. Ale do Bratislavy? On mi to neplánoval oznámiť?
-Hej, také niečo. Ale nestresuj. Ešte to nie je isté.- Usmial sa na mňa Maťo, keď videl ako sa tvárim.
-Teraz asi hej,- zahundrala som. Jeho matka je šialená.
-Prečo?- Zaujímal sa.
-Ale nič.- Vzdychla som si.
-No ako myslíš.- Mykol plecom a ďalej sa do mňa nestaral.
Po raňakách som vyšla do izby a rýchlo napísala Bastianovi správu.
"Ahoj. Pojdeme dnes von? Alebo mas uz nieco na plane? K"
Ihneď mi odpísal, že ma bude čakať v mestskom parku. Prezliekla som sa do čiernych kraťasov, lebo vonku to vyzeralo na poriadny hic a na vrch si dala tielko. Hodila som na tvár ešte make up a mohla som vyraziť.

Bastian na mňa už čakal a zoširoka sa usmial, keď ma zbadal.
-Vau. Asi som sa do teba druhý krát zamiloval. Teda do tvojich nôh a zadku. Prečo tak nechodíš do školy?- Dal mi bozk na uvítanie.
-Aby na mňa čumeli kreténi a stala som sa ich objektom pri produkovaní aj iných sekrétov ako sú sliny?-
-Au, to bolo od teba hnusné,- povedal a zasmial sa.
-Prepáč,- usmiala som sa naňho,- ako sa má mama?-
-Už sa prebrala. Bol som v nemocnici, keď si mi písala.- Chytil ma za ruku a pozrel do očí.
Sakra, prečo musel byť taký... Prekvapivý?
-Tak to som rada. Kedy ju pustia?- Snažila som sa sústrediť, no jeho oči a pery mi to znemožňovali.
Naozaj ma chcel opustiť?
-Tak to neviem, dúfam, že čoskoro.-
-Hej, aj ja dúfam,- povedala som a vyznelo to trošku sklamane. Bastian si to všimol.
-Deje sa niečo?- spýtal sa ma a vyhľadal môj pohľad.
-Ale nie, nič.- Zaklamala som mu a zdvihla na dôkaz kútiky.
-No dobre. Kedy si včera zmizla? Ani som si nevšimol,- povedal mi.
-Neviem koľko bolo hodín, ale spal si pokojne,- uškrnula som sa,- pár krát si spomenul moje meno.-
-Blbosť.- Začervenal sa.
-Kristínka. Kika, si nádherná. Budem tvojím otrokom do konca života. Ó, áno,- napodobnila som jeho hlas.
Bastian sa zasmial a ja som sa pridala, keď som videla, aký je zahanbený.
-Naozaj?- spýtal sa ma a sklonil hlavu.
-Nie,- uškrnula som sa,- ale bolo by to pekné.-
-Tak prečo si zdrhla? Možno okolo pol jednej som to naozaj povedal. Dobre, to s tým otrokom, by som isto nepovedal...-
-Heej! Nemohla som u teba ostať, lebo potom by náš vzťah bol už vážny.-
-A teraz nie je?- spýtal sa prekvapene.
Okej no, vyznelo to trošku hlúpo, trošku inak, ako som to chcela povedať.
-Ale je...-
-Kika.- Zvážnel.
-Hovoríš, že náš vzťah je vážny?-
-Áno. Kam tým mieriš?- Zrejme sa cítil neisto.
V duchu som si za to nadávala, ale nadávala som aj Maťovi. To všetko kvôli nemu. Kvôli nemu ma hrýzli myšlienky a strach.
-Prečo sa potom sťahuješ? Do Bratislavy?-

 Blog

25 0 1 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu