-Kika, veď počkaj!- Rozbehol som sa za ňou.
-Kika.- Chytil som ju za rameno a obrátil si ju tvárou k sebe.
-Bastian, prosím ťa, nechaj ma,- povedala mi tento krát už pokojne.
-Nie. Zaujíma ma, čo sa stalo. No? Tak?-
-Vrátil sa,- povedala mi.
-Kto?- spýtal som sa nechápavo.
-Môj otec.-
-Tvoj otec?- Zdvihol som obočie.
Kikin a Maťov otec bol tabu téma. Maťo o ňom rozprávať nechcel, keď, tak len mykol plecom. A pre Kiku to bol nikto. To mi povedala ešte keď sme si len písali.
-Ráno som zišla dole do kuchyne, aby som si v pokoji dala raňajky a za stolom sedel nejaký muž. Mama sedela oproti, popíjali kávičku a debatovali ako starí priatelia. A potom mi ho predstavila. V tej chvíli by som bola najradšej umrela. Alebo by som ho zabila. Ako sa opovážil? Ako sa mohol vrátiť? Nechcela som ho už v živote vidieť. Chápeš?-
-A prečo sa vrátil?- Zobral som ju okolo pása a ťahal naspäť k lavičkám.
-Asi pocítil náhly nával rodičovskej lásky,- povedala ironicky a bol som rád, že tá irónia nebola mierená na mňa.
-Rozprávali ste sa?- spýtal som sa jej.
-Nie,- povedala zaťato.
-Plánuješ sa s ním rozprávať?-
-Nie.-
-Prečo?-
-Lebo nie.-
-Prečo?-
-Lebo ho neznášam.-
-Možno sa zmenil,- povedal som s nádejou v hlase.
-Neznášam ho. A nesnaž sa ho nejako zastávať. Nepoznáš ho, nie je to tvoj otec. A nie je to ani môj otec,- povedala mi napálene a zložila si ruky na prsiach.
-Skutočne...-
-Áno. A prosím ťa, nechajme to tak.-
-Fajn.- Pobozkal som ju na vrch hlavy a objal okolo pliec.
-Keď sa bavíme o rodičoch, ako sa má tvoja mama?- spýtala sa ma.
-Ujde to. Mali by ju už čoskoro pustiť domov. I keď sa bojím, čo to s ňou spraví,- vyslovil som nahlas svoje obavy, ktoré som ešte s nikým neprebral. Nemal som poriadne ani čas to nejako rozpitvávať. Snažil som sa myseľ zamestnávať niečím iným. Najlepšie Kikou.
-A čo otec? Prebrali ste to sťahovanie?-
-Ešte poriadne nie, ale zatiaľ to vyzerá, že ostaneme doma.-
-To znie dobre. To znie ako dobré prázdniny.- Usmiala sa.
-Prázdniny sú ešte ďaleko. Dovtedy sa toho môže ešte veľa zmeniť. Môže ma zraziť auto, spadnúť meteorit, nastať koniec sveta...-
-Nekaz mi ilúzie, dobre?- Zasmiala sa.
-Nekazím ti ich. Len vymenúvam skutočné fakty.- Zasmial som sa aj ja.
-Aká je asi veľká pravdepodobnosť, že spadne na teba meteorit, prosím ťa?-
-Blbec má šťastie. Tak sa to hovorí, nie?-
-Máš pravdu. Preto si sa na mňa zrejme nalepil,- podpichla ma a sledovala moju reakciu.
-Takže som tvoje šťastie?- provokoval som ju.
Kika len prevrátila očami.
-Som rada, že si tu.- Posadila sa mi potom zoči-voči.
-Vždy tu budem pre teba. A aj pre Kristen a tvoje nálady.- Uškrnul som sa.
-Ďakujem.- Objala ma a to ma prekvapilo. Hoci nemalo prečo.
Žeby ma naozaj milovala? Žeby krotla?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
luna13
22. 6.júna 2011 13:51
jéééé
Napíš svoj komentár