K+B=VTL 5. diel

Minulá časť

-Ako dlho vieš, že ja som ja?- spýtala som sa.
To ma sralo najviac.
-Keď som dnes prišiel na icq, aby som sa ti ospravedlnil za včerajšok a aj za dnešok, že meškám, ty si tam už nebola. To som sa však dozvedel až po hodnej chvíli, keď sa mi tvoj brat priznal, že si šla do obchodu. A keďže som ti napísal niečo v tom zmysle, že mi je ľúto, čo sa stalo a že ťa nechcem stratiť, tak ho, pravdaže, zaujímalo, kto som. A potom mi povedal, že je to vlastne môj spoluhráč aaa že je to Maťo. No a tak som si všetko vydedukoval. Narýchlo sme to zamaskovali, že sme si nepísali a utekal som do obchodu, aby som ťa videl. No a tam si mi padla rovno do náručia,- uškrnul sa.
-Skôr si ma zvalcoval,- prehodila som a otočila sa naňho.
-Tebe sa to nepáčilo? Máš inak peknú voňavku,- zaiskrili mu oči.
Keď si to predstavím teraz, tak by som si to pokojne zopakovala. A keď si to predstavím s polonahým Bastianom...
Pri tejto predstave som sa pousmiala.
-Máš pekný úsmev, vieš o tom?- nahol sa ku mne.
-Vďaka, ale usmievam sa len na vyvolených,- odtiahla som sa a zase sa usmiala.
-Hej, všimol som si,- zasmial sa nahlas.
-Nenamýšľaš si nejako?- chcela som ho schladiť.
-Myslel som tých tvojich poddaných. Teda tú tvoju partiu,- povedal na obranu.
-Ahá,- zatiahla som.
-Občas ťa pozorujem,- priznal sa mi.
-Fakt? Jaže sa ma ľudia snažia prehliadnuť,- vytiahla som si z bundy krabičku cigariet a jednu z mojich štíhlych bielych naj kamarátok som si strčila do úst.
-Kika,- pripomenul mi jemne.
-Ach, prepáč,- strčila som ju naspäť.
-Vieš o tom, že nie si až taká odporná, na akú sa hráš?-
-A ty vieš o tom, že nie si až taký tupý...-
-Fajn, to by si nebola ty, keby si ma neurazila,- zasmial sa.
Pomaly som sa zmotávala aj na jeho úsmev, i keď stále vyhrávali jeho oči.
-Prepáč,- povedala som.

***
-Neverím, že som s tebou strávil takmer celé popoludnie,- povedal mi Bastian, keď sme stáli znovu pred mojím domom.
-Tak toto bolo najdlhších päť minút v mojom živote,- poznamenala som.
-Pre mňa najkratších,-
-Najkratších alebo najkrajších?- uškrnula som sa.
-Aj najkrajších. No mohli by sme to niekedy tromfnúť...- otázku som mu čítala v očiach.
-Rada by som, ale...-
-Prosím,- chytil ma za ruku.
-Neviem,- vytiahla som si ju z jeho dlaní von.
Pohľadom mi neuhol a stále sa mi pozeral do očí, až som mu pohľadom musela uhnúť ja. Pozrela som sa do zeme.
-Prosím. Zajtra po škole,- hral na mňa všetkými svojimi zbraňami.
-Mám však jednu podmienku,- zdvihla som zrak a skrčila obočie.
-Počúvam,- upieral na mňa tie jeho modré oči.
Dokonca aj v tme boli modré. Či to sa mi tak vryli do pamäte?
-V škole sa nepoznáme,-
-Hanbíš sa za mňa?- uchechtol sa ironicky.
-To nie, len nechcem chalanom spôsobiť... šok,- nechcela som povedať „traumu“, ak by ho to náhodou urazilo. Už teraz som cítila, že je dotknutý.
-Jasné, ja som ten prototyp človeka, proti ktorému bojujete. Zabudol som,-
-Tak som to nemyslela, Bastian,- povedala som.
-Ale dnes si mi to už raz povedala,-
-Je to len o tom, že potrebujem čas,- snažila som sa to zahovoriť.
-Aha, no dobre. Ale dnes mi s tebou bolo fajn. Ani vo sne by mi nenapadlo, že tá pohodová Kristen, na ktorú som myslel, dokonca aj na zápasoch, že to ty si ty,- usmial sa.
-Teraz sa mám uraziť?- zasmiala som sa aj ja.
-Nie, to mal byť kompliment. Síce sa mi nevydaril, ale bolo to myslené v dobrom,-
-Tak fajn,-
-Fajn,- prešiel mi rukou po líci, no ja som sa odtiahla.
Hlúpe návyky! Teraz som to chcela vyskúšať. Bastiana to tiež zamrzelo a tak ruku spustil zase k telu.

-Takže ty si na mňa myslel?- snažila som sa túto nepríjemnosť ignorovať.
-Myslel som na Kristen,- poškrabal sa po hlave.
-Aha,- povedala som ľahostajne.
Teda snažila som sa, aby to znelo ľahostajne, ale v skutočnosti ma v srdci pichla zlosť. Už som začínala chápať Bastiana a jeho reakciu na to, že som ho označila za prototyp obľúbenca a za osobu, ktorú neznášam. Bol iný. Tak ako som aj ja bola iná. Ľudia ma vnímali ako toho najväčšieho grázla na škole a flegmu, ale ja som bola v skutočnosti melancholická a romantická duša.
Bastian sa zasmial, lebo zrejme dosiahol to, čo chcel.
-Tak ja už idem,- povedala som mu.
-Kika,- chytil ma za ruku a pozrel mi do očí.
Snažila som sa ruku vytiahnuť, ale držal ma pevne.
-Však sa zajtra budeme vidieť?-
-Ja neviem. Ak ma pustíš,- zatvárila som sa mučenícky a ruku si naďalej ťahala z jeho dlane.
-Pustím ťa, len ak mi to sľúbiš,- povedal mi nekompromisne.
-Ty teda vieš ako na mňa,- poznamenala som.
-Sama si mi to povedala,- pritiahol si ma bližšie k sebe.
Potichu som zahrešila.
Naozaj vie toho o mne veľa.

Dnes dlhšie, aby ste nepovedali, že vás zanedbávam

 Blog

31 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu